Červenec 2011








Porezaná Pamäť

19. července 2011 v 12:26 | Lili Daylis |  Múj Denník
Každé ráno sa prebúdzame s nádejou w nowý začiatok. No polowica z nás ho nemá. Tak ako aj ja. Myslíme si, že wšetko bude iné. Ľudi sa budú k nám chowať ľudskejšie. Nájdeme nowý život. Toto wšetko má ale iba polowica ľudí. Niektorý to majú od mala. Ale čo tý, čo to nemajú?? .......... Wečer keď idú spať myslia na to, že prečo sa tak k nemu chowajú, prečo sú sami a nik ich newidí .......... Raz som na nemeckej stránke čítala o mladom diewčati (ktoré si robilo internetowý denník. Ale tento článok písal jej brat.) ........ Bola emáčka ale nik ju za to neodsudzowal, pokiaľ neprišla na jej školu nowá žiačka. Začala sa jej smiať, druhím nahoworila aby sa s ňou nebawili, že je to iba psychopat ktorý sa reže. Ale pritom nemala na rukách ani len známku jazwy. Tak to šlo ešte pár rokow. Bola w dewiatom ročníku a stále sa to s ňou tiahlo. Bola na zemi sama. Nemala rodičow, priateľow. Jedného dňa ju toto wšetko omrzelo. Zobrala žiletku a podrezala sa. Keď to videl jej brat, mal chuť jej wraziť ........... Každý deň sa rezala wiac a wiac. Párkrát skočila w Nemocnici. W škole konečne pretali keď sa dozwedeli, čo urobili. Bolo im to ľúto, keby mohli wrátiť čas urobili by to. Ale pre ňu bolo už neskoro. Boli prázdniny a ona už nebola medzi nami. Zo školou to otriaslo. Stratili najlepšiu žiačku. Mesiac pred wyswedčením sa zistilo, že tá nowá žiačka je emáčka a, že sa reže ona a chcela to hodiť na ňu aby sa na to neprišlo ............. Jej brat na konci toho článku napísal: TWOJA WOŇA A TWOJ SMIECH JE JEDINÉ ČO POČUJEM W NOCI KEĎ SPÍM. I MISS YOU. Chodil s ňou totiž to do školy do toho istého ročníka. Kebyže je ešte medzi nami dneska by mala swojich 18. Wšetko to čo s ňou zažil ostalo iba w jeho srdci a w spomienkach na ňu. TAK SA NEDAJME NAHOWORIŤ DRUHÝM, ABY DOTYČNÍ TRPEL.

Ten Môj Vyvolený

15. července 2011 v 10:58 | Lili Daylis |  Múj Denník
Bol deň D. Nastupovala som do prvéého ročníka. Zápis prebehol rýchlo a aj zoznamovanie sa zo školou. Pani učiteľka ktorú som mala, bola veľmi dobrá. prebehol polrok, a do našej triedy prišiel jeden chalan. Volal sa Ed. Padol mi do oka. Mal pekné modré oči a bol blonďák. V tedy som si ešte neuvedomovala, že som sa do neho zaľúbila. Kamarátky sa ma pýtali či sa mi páči a ja som hovorila iba nie. Po čase sa na mňa začal pozerať a nevnímal okolie. Snažila som sa vyhnúť jeho očiam. Keď sa skončila hodina, prišiel za mnou. Mal pekný hlas a hlavne sladký. Pýtal sa ma či pôjdem s ním do bufetu si kúpiť piť. Nedokázala som mu povedať nie. A tak som išla. Ako ubiehali roky, ani som sa nenazdala a bola som v treťom ročníku. Vtedy bol deň mojich narodenín. Opýtal sa ma či s ním nechcem chodiť. Zarazilo ma to ale odpovedala som že si to rozmyslím. Ubiehali dni a ja som sa mu vyhýbala. Keď som videla že ide mojím smerom hneď som sa vyhla.Utekal na záchod a po ceste plakal. Keď bola hodina, pozeral na mňa uplakanými očami. Cez prestávku, keď vychádzal z dverí chytila som ho za ruku a povedala ÁNO, budem s ním chodiť. Ubehol rok a v piatom ročníku pred riaditeľňou som dostala svoj prvý bozk na pery. Bol ozajstný. zazvonilo a tá prekrásna chvíľka s ním ubehla. Chodili sme spolu von, držali sa za ruky a všetko možné. No prišiel deň, keď mi povedal vetu "Prepáč ale musím ťa opustiť. Sťahujeme sa do Bratislavy." Vtedy sa mi život zrútil. Bola som smutná a maskovala som svoj smútok smiechom. I keď sme si písali na nete, nebolo to, to čo aj v skutočnosti. Mala som pocit že ma už nemiluje. Prešiel polrok a všetko sa zrútilo. Bráško išiel do prvej triedy a ja som si v tedy deň zlomila ruku a rozbila čelo. Plakala som ale za niekým iným. Jeho meno som vyplakávala v duchu. Pálilo ma povedať jeho meno nahlas. Nechcela som ísť do nemocnice. V duchu som plakala za ním. Všetko na čom mi v tú chvíľu záležalo bolo to aby som nezomrela na otras mozgu a mohla ďalej žiť a biť tu pre neho. Na druhý deň sa môj život schúlil do uzlu, ktorý už nik nerozmotá. V tedy večer došlo na bitku. Cigánky (i keď ja proti nim nič nemám) ma pre nič zbili. Život nemal od vtedy cenu. Mala som pre koho žiť. Žila som pre neho, pre Eda. Bol pre mňa všetkým. V tedy som zistila že ma miluje. I keď bol ďaleko. Zavolal mi a spýtal sa ma či ho ešte milujem povedala som že áno a vždy budem. A keď prišla otázka či aj on mňa zložil. Bolo mi jasné že on mňa už nie, že má inú a takto mi chcel dať zbohom. O pár dní sme sa presťahovali do Ba. Išla som v tedy hneď na Pokec sa pozrieť či je tu. Bol a keď mi prišla od neho správa zo slovami "SI PRE MŇA VŠETKO. MILUJEM ŤA LILIETH." mi prišlo že keď zložil chcel sa uistiť či ho milujem. Písali sme si dosť dlho. Než išiel do postele opýtala som sa ho prečo mi v tedy zložil. Napísal že sa mu vybila batéria. Začala som sa smiať. Môj prvý smiech. Rozlúčili sme sa a išli do postele. Myslela som na neho stále a nemohla som zaspať. Ráno keď som vstávala do školy som išla ešte na Pokec. Mala som od neho správu. Usmiala som sa a s úsmevom na tvári som ju otvorila. Ale ten úsmev mi rýchlo sklesol. Rozchádzal sa so mnou. Celý deň v škole som myslela nad tým prečo to urobil. Po škole som šla babke. Zapla som si PC a hneď Pokec. napísala som mu prečo sa so mnou rozchádza, no neodpisoval. Po hodine mi prišla RP. Bola od neho s vysvetlením že on to nebol ale jeho kamoš. Nechcela som mu veriť a povedala som mu nech sa stretneme. O pol tretej po obede sme sa stretli. Neveril že ma vidí. Zmenila som sa. S úsmevom vykročil ku mne. Rozbehla som sa za ním. Roztvoril náruč a ja som mu do nej skočila. Boli sme radi že sme zase spolu. Dal mi bozk ktorý bol ako môj prvý v piatom ročníku, na ktorý nikdy nezabudnem. Prechádzali sme sa s rukou v ruke. Začalo pršať a aj som sa chcela ísť ukryť pred dažďom. No on ma potiahol k sebe a v daždi mi dal bozk. Potom sme sa išli skovať. Býval neďaleko tak sme šli k nemu. Podal mi uterák a dal mi jeho veci nech si ich oblečiem kým sa mi vysušia tie moje. Sadli sme si oproti sebe na postel a ja som ho chytila za ruky a hlavu si položila na jeho hruď. Zaspala som pri tlkote jeho srdca. Začalo sa stmievať a išiel ma odprevadiť. Ešte v ten večer som išla s bratom von so psíkmi. Jeho mama nás videla ako sa objímame. Povedala mu to. Na druhý deň ma ranilo že mi neveril. Ale pritom ako som mu to všetko vysvetlovala som plakala. O týždeň keď som mala narodeniny sme sa rozišli. Pre jeho mamu. Nechceli sme aby to tak naďalej pokračovalo. V tedy sme si dali posledné zbohom.
I keď sa ten pekný čas nedá vrátiť, zostali mi všetky spomienky na teba Ed. Vždy budeš v mojom srdiečku nech sa deje čokoľvek. Budem tu stále pre teba, ako som ti to sľúbila v štvrtom ročníku. Za tie všetky pekné chvíle vďačím iba tebe a verím že nech budem s kýmkoľvek ty budeš pre mňa Anjelom v mojich snoch. Nikdy nezabudnem čo sme za tých rokov prežili a na to všetko čo sme pre seba urobili a čoho sme sa vzdali. FOREVER TOGETHER IN HEARD. Nezabudni Každé slovo je z lásky (to si mi povedal na začiatku). Každá z nás sníwa o takomto chalanowi. Každá ho môže mať len treba počlať a on sa objawí sám :) KEĎ NIEČO WEĽMI CHCEME, MUSÍME SI POČKAŤ A URČITE TO DOSTANEME.

Raz to príde a Raz to urobíme

14. července 2011 v 15:46 Múj Denník
Wšetko je wždy ako každý jeden deň. No raz príde deň kedy sa musíme wšetkého wzdať. Rodiny, priateľow a ostatných. Raz príde i deň kedy už nebudeme na zemi ........ Pýtam sa každý deň sama seba: PREČO WLASTNE MUSÍME ZOMRIEŤ?? ...... Pýtala som sa aj iných ľudí no nik mi nedal odpoweď. Žiwot ide ďalej ale do kedy?? ...... Nikto newie kedy mu niekto wrazí nôž do chrbta. Možno zajtra za rohom tu nebudem ja, ty alebo on. Prečo člowek zabíja len tak aby trpeli iný?? ...... Načo im to je wlastne dobré?? ........ To nik newie a ani nebude. Keď sa raz ocitneme na kraji wtedy si želáme aby sa dalo wšetko wrátiť späť. Nedá sa to. Člowek i keď ľutuje čo urobil nikdy sa neposnaží to naprawiť alebo aspoň wiriešiť. Urobil by wšetko možné len aby sa na to nedošlo. Ale ako budú plinúť dni, týždne, roky príde sa na wšetko. Potom začne ľutovať, že sa nepriznal skorej. Iné je keď člowek umrie prirodzenou smrťou. W tedy si ani neuwedomujeme čo sa deje. Pri auto nehode sa snažíme rozpamätať čo sa stalo pri náraze. Pri páde z wýšky tiež. Ale nie každý prežije. Každý z nás má w sebe niečo čo ho núti sa zabiť a možno o tom ani newie. ....... Na swete je aspoň jeden člowek ktorý si nás wypočuje keď nás niečo trápi napr. rodičia, kamaráti, alebo niekto iný. Možno to ani na začiatku nepochopia ale potom už áno. Treba im dôwerovať, mať v nich istotu. Pomôžu nám ale keď to mi nechceme tak sa to nestane. Môžu nám spríjemniť posledné dni žiwota. Niektorý si aj rozmiasli sa zabiť. Lebo wedia, že má pre koho žiť, že ten člowek žije pre neho. Člowek dostane lásku iba wtedy ak ju dá aj on iným.