I. Kapitola/ I.

24. května 2012 v 19:54 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
1.Kapitola
Prechádzala som sa zo psom po lese. Konečne som vypadla z domu. Ešte, že brat nešiel so mnou, lebo by som skákala do jazera. Prešla už hodina čo sme boli preč.
"Poď ešte sa pozrieme k tej jaskyni čo tu je."
Dolly kráčala pekne za mnou. Dolly je Zlatý Retriever. Chôdzu mala ako namyslené dievča. Chcela som sa ísť pozrieť bližšie, pretože jaskyňa nebola nikdy otvorená.
"Dolly poď sem. Tu ostaneš. Priviažem ťa k stromu, a nie, že sa mi zase vyvlečieš z obojka. Jasné."
Pozrela sa na mňa s tými jej prekrásnymi veľkými očami. Išla som k jaskyni. Ale bol menší problém. Bola na druhom konci priepasti. Vrátila som sa o pár krokov. Rozbehla som sa aby som preskočila. Šmykla sa mi noha. Bála som sa, že do nej padnem.
Bola som už pri nej. Konečne som sa jej mohla chytiť. Ruku som mala pár centimetrov od kameňa keď začala Dolly štekať. Rýchlo som sa ponáhľala za ňou. Zastala som pri priekope.
"Bože ako si pamätám tak tam ešte voda netiekla. Alebo áno??"
Nebola som si pevne istá či to tak je. Ale preskočiť som musela tak či tak.
Utekala som za ňou. Podlomili sa mi kolená, keď som bola neďaleko.
"Dolly čo sa deje?? Prečo si štekala??"
Ľahla si a labkou ukázala na jaskyňu. Otočila som sa. Nechcela som veriť vlastným očiam čo vidím. Jaskyňa sa otvorila. Vyšiel z nej muž, no teda chalan asi v mojom veku. Vysoký s tmavými vlasmi a belaso modrými očami. Poobzeral sa okolo seba.
"Ach. Konečne na čerstvom vzduchu."
Ponaťahoval sa. Chcela som ísť po tichu bližšie. Ale nevšimla som si halúzky na zemi a stúpila som na ňu. Otočil sa mojím smerom. Rýchlo som si ľahla na zem.
"Kto je tam??Hneď sa ukáž!"
"Prosím len mi nič neurob."
"Kto si?? Čo tu chceš?? Toto nie je miesto pre teba! Počuješ! Ihneď choď preč!"
"Ja... ja ... ja som len..."
Skočil mi do reči.
"Choď preč nemáš tu čo robiť!"
Kričal na mňa. Bez ďalších slov som sa otočila, zobrala Dolly a išla preč. Neobzrela som sa za ním.
"Čo to malo znamenať??"
Hundrala som si sama pre seba.
"Správal sa ako keby mu to tu patrilo. Pre boha. Prisahám, že sem už nevkročím. Nepotrebujem mať s ním problémy."
Prevrátila som očami. Vôbec som nechápala čo tým myslel.
Prišli sme domou. Dolly som dala dole vodítko a ja som sa išla do kúpeľne opláchnuť, či náhodou nesnívam. Bola som v šoku, vôbec sa mi to nesnívalo. Našťastie.
Išla som do izby. Sadla som si na posteľ a zavolala Dolly. Pricupkala tým jej namysleným krokom. Pousmiala som sa. Zobrala som si ju na ruky. Začala putovať po posteli. Uvelebila sa. Ja som si zobrala mp3 a ľahla si k nej. Sníval sa mi sen o tom chalanovi. Prechádzala som sa po lese. Ale priepasť tam nebola - aspoň si myslím, že nebola. Prišla som k jaskyni. Bola som pri nej a chytila ju, ona sa v tom otvorila, a vyšiel z nej on.
"Čo tu chceš??"
"Ja ... ja som ... prepáč."
"Choď preč nemáš..."
Pozrel mi na krk a uvidel pentagram.
"Odkiaľ ho máš??"
"Našla ho mama keď tu bola zo psom. Lenže jej sa nehodil tak ho dala mne. Prečo??"
"Kde ho našla?? Na ktorom mieste?? Vieš to??"
"Áno poď so mnou."
"Dobre."
Bože na čo mu to je?? Pozerala som na neho a zo zdvihnutým obočím.
"Tu to bolo."
Kľakol si a začal hrabať. Pozerala som sa na neho ako na posledného blázna. Úplne mu preskočilo. Sadla som si na zem a oprela sa o strom. Zaspala som.
"Haló, vstávaj."
Začal ma budiť.
"Už som hore."
Povedala som mu ospalo.
"Mám ich. Ďakujem. A ten čo máš na krku si nechaj."
"Ehm, nemáš začo?! A na čo ti budú tie tri?"
"O to sa už nemusíš starať."
"No dobre."
Odišiel a ani sa nepozrel späť.
"Počkaj!!! Ako sa voláš??"
"Erik."
Stratil sa v hlbokom lese. Chvíľku som tam ostala stáť. Prebudila som sa a dala som si ruku na krk. Postavila sa z postele a išla ku skrini, na ktorej som mala zrkadlo. Otvorila som šuplík ktorý bol pod ňou. Bol to presne ten istý náhrdelník ako aj v sne. Mala som z toho čudný pocit. Mykla som plecami. Vybrala som ho a dala si ho na krk.
Vyšla som von z domu. Chcela som už vykročiť v pred, keď ma Dolly chytila za rifle
"Dolly čo to robíš?? Nebodaj chceš ísť so mnou."
Pozerala na mňa a veselo vrtela chvostom. Chcela som si ju zobrať ale nemohla som riskovať.
"Prepáč moja, ale nemôžem ťa zobrať zo sebou. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Dobre moja."
Oči jej hneď nahodili hnev. Išla som dolu schodmi k autu. Začala som hľadať kľúče.
"Ach bože, kde zase sú. Och nie, zase sa vracať domou."
Otočila som sa a išla domou. Otvorila som dvere.
"Mami, nevieš kde mám kľúče??"
"Nie moja a vlastne kam ideš??"
"Do lesa. A Dolly neberiem so sebou, nechcem aby sa jej niečo stalo."
"No dobre a aspoň máš mobil??"
"Áno, a mám ich pa."
"Pa."
Ale to som už nepočula. Sadla som si do auta, a vybrala sa do lesa.
Zastavila som sa na začiatku lesnej cestičky. Vystúpila som a išla k jaskyni. Po ceste mi zazvonil mobil. Ja som si myslela, že v lese nie je signál. Hm zvláštne. Bola som pri tom strome čo v sne. Cestu som si pamätala ako som len mohla. K jaskyni to bolo iba kúsok. Ale mne sa to samej zdalo ako večnosť. Prišla som tam ale priepasť tam nebola. Zdalo sa mi to veľmi divné. Pretože ráno keď som tam bola, tak kopec tam nebol iba priepasť.
Videla som jaskyňu a rýchlo som sa rozbehla. Išla som sa jej chytiť. Ruku som mala kúsok od kameňa. Otvorila sa. Presne ako v sne. Vyšiel z nej on. Ten chalan, ktorý sa mi páčil. Išiel sa ma opýtať čo tam chcem. Zastavila som ho a všetko čo som vedela zo sna, som mu povedala. Bolo to pre mňa to najdivnejšie Deja ´vu.
"Odkiaľ si všetko vedela?"
"Keď ti to poviem nebudeš mi veriť."
"No naschvál povedz."
"No dobre. Toto všetko viem zo sna, ale neviem iba prečo som si ho dala na krk."
"Počkať ty si v ňom spala?"
"Nie prečo?? A vlastne nemala by som??"
"Nie, nie, nie všetko je v poriadku. Ale zvláštne je, že vycítil prítomnosť ostatných pentagramov."
"Aha. Čo?? Nechápem."
"Dobre. Takto. Tie náhrdelníky nie sú obyčajné. Majú moc o ktorej by iný sníval."
"Ahá. A komu patrili??"
"Boli pre každého člena rádu. Ale meno rádu si už nepamätám. Bolo to v roku 663."
"To je aký starý??"
"No má 1348 rokov."
"Wow, sa čudujem, že vyzerá ako nový."
Na chvíľku sme stíchli. Potom pokračoval.
"Tak to áno. Pretože pentagram, čo máš, patril žene čo umrela ako posledná. Žena čo zomrela ako prvá, sklamal a podrazila Zakladateľa rádu. Prvý a pôvodný sa skladal z ôsmich ľudí. Ten deviaty bol on. Keď sa dopočul čo urobila, na pentagrami ako aj na celí les ulial kliatbu."
"Ahá, preto vyzerajú všetky ako nové, že."
"Presne tak. Tvoj pentagram patril vašej pra - pra - pra - pra starej mame. Zabil ju ako poslednú. Ale nikto nevedel prečo."
"Ale prečo?? Prečo ich zabil??"
"Aby neurobili tú istú chybu ako prvá."
"Ou, kruté."
"Presne tak. Ale čo už, veď nám už nič nehrozí- aspoň si myslím, že nie- a môj pentagram patril môjmu pra - a tak ďalej - starému otcovi."
"Ďakujem moc si ma nepotešil. A ináč, prečo žiješ v tej jaskyni??"
"Je to jediné čo mám."
Pozerala som na neho s ľútostivým pohľadom. Chcela som sa mu prihovoriť ale radšej som bola ticho, lebo by mi z úst vyšla poriadna hovadina. Napadla ma jedna - asi jediná rozumná otázka.
"Hm, viem, že to bude znieť hlúpo, veď prečo nie, keď sa vôbec nepoznáme ale..."
"Nechcel by si ísť so mnou na rande? Prepáč, odmietam."
"Nie, nie to som sa nechcela opýtať, ale ak by si chcel, mohol by si ísť bývať k nám."
"Hm, no... ja... neviem... bolo by mi blbé to tu opustiť."
"Aha, ale vždy si to môžeš rozmyslieť."
"Dám ti vedieť potom keď si to rozmyslím."
"Dobre."
Ach, to bola asi jedna z mojich trápnych odpovedí. Ale na druhej strane som rada, že ma neposlal kade ľahšie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama