II. Kapitola/ I.

24. května 2012 v 20:06 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
2.Kapitola
Ráno ma prebudil hluk z kuchyne. Postavila som sa. chcela som ísť dolu, no v tom mi napadlo to čo hovoril Erik.
"Dolly, nevieš čo tým myslel??"
"Veru, že nie."
"Ticho. Niekto je v dome."
"No dobre ako chceš."
"Nepočuješ buď ti.... á do riti."
Odpadla som. Dolly podišla ku mne a začala ma oblizovať. Pomaly som sa začala preberať.
"Už odišiel ten čo tu bol??"
"Lilieth nik tu nebol."
"Dolly ty vieš rozprávať??"
"Čo?? Veď som pes tak asi ťažko by som vedela rozprávať nie."
"Počkať, Erik povedal aby som sa nezľakla keď budeš štekať, to bolo to, čo mi chcel tým povedať. Nebudem počuť štekot ale hlas. Och, nie ja sa rozprávam zo psom. Bože čo si to namýšľam."
"Hm, aspoň vidíš, že nie som sama čo si to myslí."

Erik bol už medzi tým v jaskyni.
"Ach, čo budem teraz bez Lilieth robiť??"
Sadol si na posteľ a pozeral na našu fotku. Pousmial sa.
"Asi pôjdem za ňou. Nie, nie to nebude dobrý nápad."
Vzdychol si. Ľahol si a zaspal. Jeho sen bol o mne.
"Lilieth??"
"Áno??"
"Nezľakni sa a nenahnevaj sa."
"Prečo mami?? Čo sa deje??"
"Našla som si niekoho a je veterinár."
"Och, nie bože mama?! To mi teraz nepomohli slová "Nezľakni sa a nenahnevaj" fakticky ti ďakujem."
Od zlosti som sa premenila. A k tomu pred ňou. V tom sa zobudil. Nechcel vtedy tomu veriť ale musel.

"Dolly, ako, že toto, nemôžeme mame za žiadnu cenu povedať."
"Lilieth, počuješ ma len ty a Erik, nikto iný neboj sa. Mama sa nič nedozvie, ak sa budeš chovať tak, ako do teraz."
"Máš pravdu. Prečo sa zbytočne stresujem??"
"No tak to ja neviem."
"Ach. Budem si musieť zvykať. A ešte niečo. Neopováž sa štekať no v tomto prípade hovoriť zo sna. Nepotrebujem dostať infarkt keď budem konečne spať jasné."
"Si moja pani takže budem musieť počúvať."
Zasmiala som sa a sadla si k nej. Myslela som si, že stále snívam, ale ma neprebudila ani voda, ani štípanie sa. Bolo to všetko ako v nočnej more.
"Dolly, čo ak, čo ak toto všetko sa mi iba sníva?? Čo ak toto všetko nie je realita??"
"Nemyslím si."
"Ale vážne, čo ak toto všetko je v sne."
"Lilieth nič nie je v sne, všetko je v realite."
"Ach, Dolly keď ja vážne neviem. Neverím tomu Dolly, kebyže je tu Erik. Všetko by som brala ináč."
"Ale máš smolu nie je tu."
Sadla som si na zem. Zatočila sa mi hlava. Spadla som.
"Lilieth, pani moja čo ti je?? Pomoc, prosím."
Utekala dolu zavolať mamu.
"Dolly čo sa deje??"
Začala pojašene skákať po kuchyni. Mama nevedela čo sa jej snaží povedať.

"Lilieth, nie len už neopadávaj."
Erik padal na zem. Ako keby sme boli prepojený.
"Lilieth, dovoľ mi ti vstúpiť do mysle. Prosím Lilieth."
Neodpovedala som. Bola som ako v medzi priestore, a Erik so mnou.
"Lilieth, čo sa stalo prečo si odpadla - zase?"
To sa pýtal celý čas čo mi vstúpil do mysle keď som vôbec neodpovedala.
"Erik si to ty??"
"Áno čo... čo sa deje??"
"Ja neviem, ako som si sadla k Dolly na zem, zatočila sa mi hlava a potom som bola na zemi. To je všetko čo si pamätám."
"Och, to čo už je??"
"Ja neviem, je to zvláštne. Nemám vysvetlenie."
"Lilieth, ani ja neviem prečo, ale ako náhle odpadneš ty padám na zem aj ja. Čo sa deje s tebou sa tak aj so mnou." Ako dopovedal prebudila som sa, a Erik so mnou.

"Mami, čo ... čo sa .... čo sa so mnou.... stalo??"
"Moja ja neviem. Pôjdeme k lekárovi."
"Nie, nie, nie ja k lekárovi nejdem. Na to zabudni."
"Prečo?? Čo sa deje?? Je ti niečo??"
"Nič, ale ja nejdem nikam."
"No dobre ako myslíš."
Uľavilo sa mi. Ale myseľ som stále mala na tom, čo mi vravel. Nerozmýšľala som nad ničím iným. Bože je v poriadku?? Pýtala som sa. Erik mi bol ako keby pripútaný k duši a vie čo sa deje so mnou.
"Ach, Dolly čo asi teraz robí??"
"Prečo sa pýtaš psa, že kto čo robí?? Pre boha je to len pes. Nevie čo sa ho pýtaš."
"Nie, si na veľkom omyle mama. Pes nie je len zviera. Je to bytosť ako sme my."
"Lilieth, nenaštvi s alebo vieš čo sa stane. A nechceš sa prezradiť však."
"Dolly ty sa do toho nestaraj."
"Lilieth, tebe už úplne preskočilo, patríš na psychiatriu."
"Nie mama ja tam nepatrím to ty. Zaľúbila si sa do niekoho a je to veterinár."
Z očí mi vyhŕkli slzy.
"A ja som si myslela, že máš na viacej. Ale mýlila som sa. Neprišla si iba o syna ale aj o dcéru. Dneska večer idem preč a beriem si aj Dolly."
"Čo o čom to točíš?? Kam chceš ísť?? A Dolly ostáva so mnou. Je ti to jasné?!"
"Ty dobre vieš o čom točím. Pôjdem k frajerovi a Dolly patrí mne si zabudla, ja som si ju kúpila nie ty."
"No dobre ako myslíš, ale ty budeš ľutovať."
"Nemyslím si. A len aby si neľutovala ty. A to si dobre zapamätaj čo ti hovorím, a zapamätaj si ma ako vyzerám, lebo ma už neuvidíš."

Začalo sa stmievať. Balila som si veci, aj Dollyniné a išli sme Erikovi. Po ceste sa mi zase zatočila hlava. Radšej som išla na kraj cesty. Pre každý prípad. Oprela som sa a nebola som pri vedomí- zase. Erik bol so mnou zase v tom akoby medzi priestore.
"Lilieth kde si??"
"V aute prečo??"
"Šoféruješ??"
"Nie. Som na okraji cesty. Asi takých šesť kilometrov na sever od lesa."
"Počkaj tam. Prídem pre teba."
"Dobre pohni sa."
"Neboj sa."
Prešlo asi pol hodiny, a bol už pri mne. Pozerala som v nemom úžase - zase preto, že aby sa niekto ku mne dostal peši, prešla by večnosť.
"Už si sa bála, že neprídem, že."
"Ach, ako to robíš??"
"Čo presne??"
"To... to, že vždy vie čo chcem presne povedať."
"Normálne a teraz poď."

V jaskyni bolo ako vždy teplejšie ako v dome.
"Lilieth, tvoj náhrdelník."
"Dolly, čo je s ním??"
"Mení haf.... haf ...... haf......."
"Čo hovorí??" "Však si počula nie??"
"Nie, nepočula iba "Lilieth tvoj náhrdelník mení haf" to je všetko. Čo povedala??"
"Že sa ti mení zviera na pentagrame."
"Počkať ako to myslíš, že sa mení??"
"Myslím to tak, že nebudeš tým čím som ja ale iné stvorenie, čo si pentagram alebo vyberie. Alebo skôr podľa toho akú máš povahu... všetko závisí od najvyšších. A to bude definitívne - aspoň dúfam - ak sa ti aj zajtra o takomto čase zmení, tak ja neviem."
"Hm, a čo mám teraz??"
"Oh, nie, len draka nie!!"
Pozerala som na neho vyplašene ako vždy keď niečomu nechápem. Čo o čom to hovorí?? O akom drakovi?? Nebola som si istá či hovorí o náhrdelníku alebo o niečom inom. Dala som si ruku na pentagram a hneď mi to bolo jasné. Všetko do jedného. Začala som sa hnevať. Musela som rýchlo ísť von z jaskyne, lebo by som sa nevmestila do miestnosti. Hnevala som sa na neho, pretože mi nepovedal, že sa tvar mení. Ako mi hnev stúpal, prestala som ho ovládať. O pár minúť bol zo mňa drak. Najprv som mala čiernu farbu, ale ako sa mi menila nálada zmenila tým aj farba. Erik na mňa pozeral ako na zjavenie. Dobre, že mu nevyliezli z dolkou. Nevedel si to vysvetliť.

Dolly mame chýbala, a preto sa mi snažila dovolať. Lenže ja som mala vypnutý mobil. Dolly na mňa z poza sedačky pozerala ako neviniatko - najväčšie na svete.
"Erik, prosím ťa povieš Lilieth čo jej chcem povedať??"
"Dobre Dolly. Lilieth Dolly hovorí, že by si, si mala zapnúť telefón, pretože mama ti chce zavolať."
"Kašlem na ňu. Neznášam ju. Za to, čo mi urobila."
"Ale pani moja, prečo to hovoríš??"
"Pretože mi nepovedala, že sa do ..." začala som plakať ale i tak som to dokončila. "že sa do niekoho zaľúbila a ... a ...a dokonca je to veterinár."
"Ale nezáleží na tom čo je, ale na tom či ho ľúbi takže?? Zapneš si ho alebo ako??"
Zapla som si ho. Ešte sa mi poriadne nenačítali údaje a už mi zvonil.
"Prosím??"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama