II. Kapitola/ II.

24. května 2012 v 20:31 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
"Daj mi Dolly!"
"Mama je to len pes."
"No a daj mi ju."
"Nech sa páči Dollynka."
"Ahoj Dolly ako sa máš?? Ja dobre. Tiež ale moc mi chýbaš. Hm, čo už. Nič nenarobím. Prepáč moja musím ísť. Neskôr sa ozvem. Dobre."
Zložila.
Zobrala som si mobil a vypla ho. Nemala som dva krát náladu si s mamou niečo povedať. Pozrela som sa na Erika a pousmiala sa. Sadol si ku mne a chytil ma za ruku. Do očí sa mi tlačili slzy - no aspoň som to tak cítila. Sklonila som hlavu a po tvári mi začali tiecť slzy. Keď dopadli na zem alebo na sedačku zmenili sa. Boli to prekrásne ruže. Červeno krvavej farby.
"Moja čo sa deje??"
"To nič moje. Bude to v poriadku. S mamou sa už nejako dohodnem. A keď nie budem bývať u teba. No pokiaľ ti to nevadí."
"Neboj bude to dobré. Ona si uvedomí chybu. A ako pre by si nemohla?? A mám ešte jednu otázku prečo sa tvoje slzy zmenili na ruže??" Pozrel nechápavo. "Ona si ju nikdy neuvedomí. Tak ako od nej odišiel otec, brat ta už aj ja. Nedá sa to s ňou už. A neviem či ti nie som na obtiaž. Neviem ani ja, že prečo ale aj mňa to zaskočilo."
"Vy ste ale rodinka teda. A neboj nie si, ja som len rád, že ste tu."
Utrel mi slzy. Pritisol si ma ku sebe. Oprela som si hlavu o jeho plece a náhodou - ako sa mi pri ňom príjemne sedelo - som zaspala. Vôbec som si to neuvedomovala. A ako sa zdalo ani on. Dolly začala štekať. Erik jej ukázal prstom, že má biť po tichšie aby ma nezobudila.
"Idem ju dať do postele dobre. Nie, že niečo vyvedieš. Potom ti ukážem miesto kde budeš spať. Dobre."
Veselo zavrtela chvostom. Zodvihla sa a pre každý prípad išla za ním. Dolly bola väčšia padavka ako ja, čo sa týkalo tmy.
"Dolly, čo sa bojí tmy??"
"Áno bojím sa."
"Ach, tak budeš s nami v izbe. Ale pod jednou podmienkou."
"Akou??"
"Nedolezieš nám do postele. Na predu postele je menšia sedačka kde spával môj pes. Volal sa Damon."
Rozjasnili sa jej oči. Boli ako dve hviezdičky. Bola rozkošná

"Dobré ránko lásky, ako ste sa vyspali??"
"Lilieth, radšej sa ani nepýtaj."
"Prečo čo sa dialo??"
"Sa pýtaj Dolly."
"Tlačila sa medzi nás alebo ťa vytláčala z postele??"
"Oboje."
"Ach Dolly. Ty si postrach. Kedy sa prestaneš báť tmy??"
Pozerala som na ňu ako na zjavenie. Erik sa otočil na mňa a išiel ma pobozkať. Samozrejme, že Dolly žiarlivec, nám do toho skočila.
"Dolly, to si trafená trubka ale len moja. Aj tak ťa mám moc rada."
"Lilieth to nič, nechaj to tak. Damon." Zakričal na svojho psa.
"Kto je Damon??"
"Uvidíš keď príde. A už je tu."
"To je pes??"
"No nie potkan, samozrejme, že je to pes. Len on so mnou nebýva je so svojou rodinou."
"Aj on je Zlatý Retriever??"
"No a Dolly je čo??"
"Tiež."
"Budú asi šteniatka."
"Len to nie."
Zasmiala som sa. Ešte, že Dolly bola zapozeraná do Damona.
"Erik vieš čo teraz znamená to, že sú teraz oni spolu."
"Hm viacej času pre seba."
"Presne tak, A vieš čo??"
"Nie."
"Už mi je jedno či ma mama prerazí alebo nie. Ale ja to chcem. Predsa mám 16 nie."
"A ja, že som len ja stratil rozum. Ale zdá sa, že aj ty."
"No a veď preto je láska nie."
Pozeral na mňa s nepochopením. Hľadeli sme na seba. Prisunula som sa k nemu. Sadla asi na neho. Chytil ma za pás a položil na posteľ.

Došiel večer. Dolly si sadla k Damonovi k nám do postele. Dolly vošla mne pod paplón a Damon, Erikovi. Zhasli sa svetlá. Keď psy zaspali, Erik ma prebudil. Išli sme do obývačky. Zažal svetlo a položil ma na sedačku. Po chvíli pri bozkoch ma začal vyzliekať aj ja jeho. Niekto by to už v tomto čase nazval splynutie dvoch tiel, ale podľa mňa ešte nie. Počas večera to bolo úžasné. Potom sme zaspali.

Ráno som cítila čerství vánok kvetov a trávy. Zišla som zo sedačky a išla k oknu. Otvorila som okno. Vonku bolo prekrásne. Všade boli rozkvitnuté stromy a kvety. Tráva bola od rosy. Vyzerala ako postriebrená. V jasnom svetle slnka, bolo všetko ako v rozprávke. Odišla som od okna a išla som sa prejsť. Keď som išla okolo kuchyne, Erik tam nebol. Myslela som si, že bude dakde vonku, ale nebol. Zase niekde utiekol. Toto už nie je s ním možné. Vyšla som von. Začula som zvláštne zvuky, samozrejme bol to Erik. Dala som si ruku na krk, pretože som si spomenula na pentagram, ako sa mi včera zmenil. Chcela som sa uistiť, že sa nezmenil, že tam mám stále draka. Padol mi kameň zo srdca. Pentagram mal stály tvar.
"Ahoj, asi ťa moc nepoteším."
"Ahoj, prečo, že ma moc nepotešíš??"
"Pretože som ti niečo nepovedal o tých dierkach na krku."
"A čo to malo biť??"
"No... len... to že... nie si len dcérou draka."
"Ako to myslíš??"
Na hlase mi bol počuť hnev, ale i tak som pokračovala.
"Hneď mi povedz prečo??"
"Si upírom. To, že máš na pentagrame draka znamená, že démon chce, aby si bola vodcom."
"Čo ?? Nie... nie... nie, nie, nie to nemôže byť pravda však ja neviem ani poriadne navariť a nie to ešte biť vodcom nejakého klanu alebo čo to je. A k tomu ešte upírom ako prepáč. Nie ja nemôžem."
"Ale je to pravda moja. Musíš prijať nie len rozhodnutie, že musíš viesť náš klan, ale aj to čím si. Ak to neurobíš, tak... tak... tak zomrieš."

Utiekla som od neho ako náhle mi povedal poslednú vetu. Stratila som sa. Začalo sa stmievať. Srdce mi bilo ako by mi chcelo vyskočiť z hrude. V diaľke som videla svetlo. Vybrala som sa za ním. Zvuky ma prenasledovali ale snažila som sa to ignorovať. Musím ísť za svetlom, nemôžem teraz spadnúť od únavy. Hovorila som si. Po chvíľke som padla k zemi. Svetlo sa mi začalo strácať pred očami. Padla som do úplnej únavy. Všetky zvuky zmizli. Moje krátke vnímanie bolo čo raz slabšie. Na koniec všetko stíchlo. Nebola som už pri vedomí. Nad ránom sa mi všetko vracalo. Cítila som sa pritom ako znovu zrodená. Bola pol noc. Všetko naokolo vyzeralo strašidelne a temno. V tme bolo zrazu hluku. Zmysli, ktoré som mala ako upír, nefungovali tak ako mali. Počula som slabo, videla som len tmu a všetko ostatné ako by som nemala. Mala som pocit, že celé telo som stratila. Ležala som na tráve a pozerala sa na oblohu ale hviezdy som nevidela. I keď svietili jasne. Otočila som hlavu. Mihalnice - ako som pomaly zatvárala oči - mi akoby lietali. Zavrela som oči. Sen čo som mala teraz, by som nikdy nechcela mať. Bol veľmi nechutný. Všade na okolo kam som sa pozrela bola krv. Videla som aj vodopád. Myslela som si, že aspoň ten bude z vody. Ale čakalo ma sklamanie. Aj z neho tiekla krv. Zozadu som počula hlasy, ktoré volali moje meno. Behom sekundy som sa otočila. Stáli tam ženy a jeden muž.
"Moja vráť sa naspäť odkiaľ si prišla. Toto nie je miesto pre teba."
"Kto... kto ste?? A prečo mám ísť späť??"
"Ja som Pretty, to je Prue, Shaxa, Cryta, Librisa a Empat. Sme to čo si aj ty. Aj my sme upíry. Tam kde si chcela ísť nechoď. Zabijú ťa. Ver nám. Aj my sme tam išli. A keď sme boli všetci, chceli nás zabiť. Utiekli sme, ale smrť nás neminula tam, kde sme bývali. Zakladateľ rádu nás... chcel zabiť ale vďaka pentagramom nás nezabil. Žijeme v nich. Preto ťa teraz prosím... choď tam odkiaľ si prišla. Založ si nový rád a osloboď nás. Prosím."
"Dobre ale ako??"
"Empat je tvoj. Je v tvojom pentagrame. Má silu všetkých živlov."
"Je niečo ako ja??"
"Áno... ale pamätaj pokiaľ nenájdeš svoj druh.... s nikým sa o tom nerozprávaj."
"Och nie, utekaj, choď rýchlo preč. Už vedia, že si tu. Choď, utekaj a neobzeraj sa späť."
Utekala som ako len vláda. Nohy som si mohla dolámať. Bola som už pri začiatku mojej cesty - tam kde sa začínal chodník môjho sna. Už som len kráčala. Urobila som len pár krokov. Hlavu som mala sklonenú takže som nevidela dvere čo boli predo mnou. Narazila som. Zdvihla som hlavu a so strachom v očiach, som pozerala, prečo tam sú. Bože čo bude teraz robiť?? Čo teraz so mnou bude?? Napadlo ma, že sa pokúsim ich otvoriť ale radšej som to nechala tak, pretože by sa mi to nepodarilo. Bola som v koncoch. Chcela som aby mi Empat pomohol, ale nechcela som niečo pokaziť. Do očí sa mi tlačili slzy. Ako padla slza na zem, prebudila som sa. Vystrašená, kde som a čo sa deje. Zodvihla som sa zo zeme a otočila sa k tomu hradu diaľke, ktorému včera večer tak jasne svietili svetlá.

Prišla som k bráne. Bola veľká, čierna s hrotmi na vrchu, a cez ňu sa ťahali ruže. Boli krvavo červenej farby. Veľké a rozkvitnuté. Vedľa boli stĺpy v ktorých bola upevnená. Na vrchu boli sochy ktoré znázorňovali zviera s krídlami. Vyzerali ako démoni. Ale určite aj boli. Vzadu za bránou bola zámok. Celý čierny. Cítila som sa ako v horore. Nad ním bola sivá obloha. Preleteli nad ním vrany. Srdce sa mi rozbúšilo. Chytila som sa brány a ona sa otvorila. Predo mnou stál muž. Mal bledú tvár, krvavo červené oči a vlasy mal čierne ako havranie pierko a ofina mu zakrývala polku tváre. Najprv som si myslela, že je to Erik.
"Kto si??"
Opýtal sa podráždeným hlasom.
"Ja... ja... ja som... Lilieth."
"A čo tu robíš??"
"Večer som išla so psom von. Ale pes mi ušiel a ja som sa stratila. Keď som sa obzerala okolo videla som svetlo čo išlo od vás."
"Aha, tak poď dnu."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama