III. Kapitola/ V.

24. května 2012 v 20:54 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Ale u mňa bolo všetko ináč. Nebola som len tou malou dcérou draka, ale aj krvilačnou beštiou. Nedalo sa to zastaviť. Jediná ktorou to všetko otriaslo som bola ja. Nevedela som tomu ešte zveriť a bola som smutná ešte 4 dni čo Librisa zomrela. Deň po dni plynul ako voda v koryte a ja som zabúdala na Librisu. Deň po dni moje spomienky slabli a nevedela som, že žila. Moje city sa začali pomaly meniť na kamene. Nevedela som ľúbiť, plakať, biť šťastná. Snažili sa ma zmeniť na takú ako som bola aj pred tým no nešlo to. Uzavrela som sa do seba a snažila si svoje problémy vyriešiť sama.
O 2 roky neskôr keď som mala 18 narodeniny, sa mi život púšťal dole vodou. Erik sa čudoval čo sa deje ale ja som mu na to nikdy neodpovedala. Moje chute na krv sa každým dňom zvyšovali. Snažila som sa kontrolovať ale nešlo to obetí bolo čo raz viacej. mojou vinou zomierali nevinný ľudia. Nechcela som aby to takto skončilo ale bola tu jedna možnosť. Na niekoľko dní som sa vzdialila od mesta. Išla som na cintorín k náhrobnému kameňu Librisi. Plakala som tam a vyspovedala som sa jej.
"Librisa kiežby si tu bola. Ani nevieš ako mi chýbaš, celé 2 rokov neviem zabudnúť na teba. Ach odkedy si odišla všetko sa zmenilo. Celý môj život. Začínam sa stávať beštiou. Dravcom. Zabíjam aby som mala úžitok z krvi ale ja nechcem Librisa. Prosím ťa pomôž mi."
Do očí sa mi vtlačili slzy. Stekali po tvári a padali na Librisin náhrobný kameň. Padala slza za slzou ale nepomáhalo mi to. Zdvihla som hlavu k nebu.
"Prosím pomôž mi. Prosím."
Pozrela som sa naspäť na náhrobný kameň. Na strede sa začali objavovať písmená. Žeby ma vážne Librisa počula?? Na kameni bolo napísané "NELÁM SI S TÝM HLAVU VŠETKO BUDE TAK AKO MÁ BIŤ LEN DAJ TOMU ČAS".
Tie slová mi boli známe ako keby som ich už niekde počula. Jasné veď mama ich vravievala keď sa niečo nedarilo. Aspoň že to jediné si pamätám od mamy. Keby som videla jej tvár mala by som aspoň trošku prehľad v tom kto vlastne som. Ale na miesto toho som sa len túlala po cintoríne, hladná, smädná,

Všetci boli doma. Báli sa o mňa. A najviacej Nick a Empat. Nevedeli kde som. Doma som nebola už 48 hodín a tak sa rozhodli, že zavolajú políciu. Ale nedalo im nečakať ešte pár hodín či neprídem domou. No ja som sa ale medzi tým túlala na cintoríne a hľadala som bránu. Načo ja hľadám bránu pre pána Jána povedala som si veď môžem vyletieť hore a dostať sa von. Dva krát mi to neprišlo ako rozumný nápad pretože všade naokolo boli samé stromy. Išla som ďalej a uvidela som prázdny priestor . Vyletela som hore a zmenila som sa -ani neviem ako- na vranu. Nádhernú čiernu vranu. Čierne perie som mala lemované modrým odtieňom. Letela som hneď domou. Užívala som si to kým som mohla. Bola som nad naším domom. Pomaly som sa spúšťala dolu. Sadla som si na schody a zmenila sa späť. Empat bol vtedy pri okne a hneď ako ma videl vyskočil zo stoličky a utekal za mnou.
"Lilieth, si v poriadku??"
"Áno ale ..."
"Moja čo ale?? Čo sa stalo kde si bola po celú tu dobu??"
"Ale... ale Librisa žije. Cítim to Empat ona žije. Bola som na cintoríne na jej náhrobku."
"Bože moja čo si tam robila?? A ako to myslíš že žije??"
"Ja neviem z ničoho nič sa..."
V tom ich vyrušil Nick.
"Lilieth si v poriadku??"
"Áno som."
"Tak je dobre. Moja poďme von spolu niečo ti potrebujem povedať."
Otočila som sa k Empatovi a pokrútila s hlavou, že je všetko poriadku a, že ešte mám toľko sily ísť von. Zodvihla som sa zo sedačky. Otočila sa ku dverám a zobrala som si mikinu a išli sme von.
"Kam ideme??"
"Uvidíš."
Pozrel sa na mňa a usmial sa. Ja som mu úsmev oplatila spýtavým pohľadom. Kráčala som za ním, s pocitom že má niečo za lubom. Zastali sme a on sa otočil ku mne. Ja som mala sklonenú hlavu takže som mu nevidela do tváre a ani na výraz. Dal mi ruku pod bradu a nadvihol hlavu. Oči mi v tom skočili na jeho. Otvorila som ústa a približovala som sa k jeho. Mala som chuť ho pobozkať. Nikdy pred tým som takú nemala.
"Lilieth musím ti niečo povedať."
"O čo ide?? Prečo máš taký hlas??"
"No ide o to... ide o to že ja, Empat, Prue, Cryta, Pretty a Shaxa... budeme musieť odísť. Navždy takže ostaneš tu sama. No nie tak celkom sama je tu Librisa. Ak by sa ti niečo stalo - čo sa dúfam nestane - alebo ťa niečo bude trápiť, choď k jej hrobu. Ona ti pomôže zo všetkým i keď už nie je medzi nami. Ver mi bude to, to najlepšie rozhodnutie. Dostali sme ťa až do veľkých ťažkostí, a nechceme aby sa to znovu stalo."
"Nie... nie to nemôžete nie. Ja idem s vami. Ja tu neostanem. Nie."
"Lilieth počúvaj budeš musieť. Nepotrebujeme stratiť aj teba. Zajtra ideme do miestnej školy ťa zapísať. Takže v pondelok nastupuješ."
Pozrela som sa na neho preto že ja a škola?? To sa nikdy k sebe nehodilo a nikdy ani nebude.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama