IV. Kapitola/ VII.

24. května 2012 v 21:24 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Keď som doma otvorila dvere na izbe, Nick a Pretty stáli za nimi. Zľakla som sa ich.
"Kde si bola večer??"
"Doma prečo??"
"Lilieth neklam nám."
"Neklamem."
"Menia sa ti pri klamstve oči."
"Aj vy to cítite??"
"Neodbočuj od témy prosím ťa."
"Neodbočujem ale cítite to?? Niekto je v dome."
"Nie je tu nik."
"Je necítim krv človeka ale..."
Pozerali na mňa čo zo seba vypotím.
Chceli mi už chytiť ústa aby som bola ticho, ale aj oni zacítili ten pach. Potom mi konečne začali veriť. Zostali sme tam len tak stáť a nehýbali sa a ani nedýchali. Bolo to všetko zvláštne celá atmosféra v dome. Za chrbtom som zacítila pach hnijúcej mŕtvoly. Bolo to nechutné. Zdvíhal sa mi žalúdok. Myslela som si, že ak to neodíde, asi sa povraciam. Žalúdok som mala v hrdle, a mala som na mále aby som ho nevypľula. Otočila som sa a nikto tam nebol. Keď som dala pohľad na Empata a Pretty, nevyzerali dvakrát, že by to cítili. V tom mi na okno niekto hodil kamienok a ten smrad hniloby zmizol. Otočila som sa s išla som k oknu. Vonku stál Kris, Tomáš a Deni. Wem stál za nimi, a tváril sa akoby ma videl prvý krát.
"Kris poď hore, prosím ťa."
"Musím??"
"To nie je prosba."
"Áno, už idem."
Prekrútila som oči.
Zase to bude ako minule len hádka kvôli ničomu.
"Ja som to počula."
"Už nemôžem ani myslieť."
Zasmiali sme sa.
"Keď myslíš."
Otočila som sa išla do kúpeľne.
Nezatvorila som za sebou dvere aby Kris vedel kde som. Išiel hore schodmi a obzeral sa kde som. Keď ma uvidel utekal za mnou. Zavrel a zamkol za sebou dvere a Empat s Pretty len pozerali.
"Čo sa deje??"
"Malo by sa niečo diať po každé keď ťa zavolám??"
"Nie nemuselo."
Posadila som ho na stoličku čo tam bola. Začala som ho vyzliekať. Bozkávali sme sa. O pár minút neskôr do mňa vnikol. Bola by som vykríkla, no nemohla som. Položil ma na zem.
"Zamkol si??"
Pošepkala som mu do ucha.
"Áno neboj sa ti nič moja."
Uvoľnila som sa užívala som si s ním. Zabudla som aj to že je vlastne gay. Ale ako sa tak zdalo iba to hral aby vyzeral nedostupne.
Keď bolo po všetkom, obliekli sme sa a otvorila som dvere. Každý tam bol a čakal na vysvetlenie. Ja som len pokrčila plecami a vytiahla Krisa von. Ťahala som ho dolu schodmi. Otvorila dvere na dome a vyšla von do tmy.
"To čo sa medzi nami dvoma dneska stalo... neopováž sa to niekomu povedať dobre. Vyzerala by som ako debil pretože chodím s Empatom."
"Neboj sa. Nepoviem nič a teraz ma ešte pobozkaj."
Vrhla som sa na neho. Z očí sa mi spustili slzy čo sa mi stalo prvýkrát. Odtrhla som sa od neho a položila si hlavu na plece. Chytila ho okolo pásu a pritiahla sa viacej k nemu. Cítila som sladkú vôňu jeho kože.
"Prepáč za všetko."
"Lilieth prečo?? Veď sa nič nestalo a ja nie som len na chalanov. Preto som to s tebou robil som aj na baby."
Žmurkol jedným okom a usmial sa.
"Vážne?? A prečo to oni nevedia?? Teda chcem tým povedať prečo to hovoríš práve mne."
"Pretože si jediná ktorej dôverujem. To, že si upír z teba robí inú osobnosť. Mal som dievča upírku. Dôveroval som jej a ona všetko udržala v tajnosti preto dôverujem aj tebe."
"A im to prečo nepovieš??"
"Takto. Tomáš je tiež upír. Ale nie je taký aký sa zdá biť. Je milý. Lenže jemu by som nič nepovedal ani tým dvom. Bojím sa, že celá škola by to o minútu vedela. Tebe som to povedal len preto, že si iná. A ešte niečo aj ja som upír. Nezdá sa to lebo mám teplú pokožku. Lenže ty..." pozrel sa dolu a zavrel oči. Potom sa pozrel na nebo. "...Ale prosím o všetkom o čom sa bavíme nikomu nehovor."
Pobozkal ma na čelo.
"Aha, ale ak vieš toto všetko o ňom, tak vieš potom aj o mne nie??"
"Nie Lilieth o tebe neviem nič."
Pozrela sa dolu k zemi.
Zoskočil zo stromu a naznačil mi aby som šla dolu aj ja. Pozerala som na neho a srdce sa mi sťahovalo. Začali ma bolieť oči a spustili sa mi slzy. Slza sa dotkla jeho ruky a pomaly stiekla. Na zemi sa začal vytvárať pentagram. Presne ten istý čo som mala na krku. Kris neveril vlastným očiam. Ťahali sa až k nemu. Na jeho nohe sa začal vypaľovať do kože.
"S au."
"To nič. Pozri sa aj ja to mám na chrbte, nohe a rukách."
"Môžem sa chytiť??"
Natiahla som sa k nemu. Nedýchala som. Hľadel mi na ruku. Natiahol svoju a končekmi prstov sa chytil. Keď sa naše pokožky rúk stretli, mala som zimomriavky. Sťažka som prehltla. Pootvorila som ústa. Druhou rukou som ho chytila za jeho. Pritiahla som ho bližšie. V tom niekto vchádzal do nášho dvora. Bola to Shaxa. Nám dvom sa oči zableskli vo svetle auta. Otočili sme sa a stratili v tme.

"Lilieth kde… kde sme??"
"Nespoznávaš to tu??"
"Nie kde sme??"
"Na mieste kde sa všetko začalo. Kde sa začala naša láska."
Pozrel sa na bránu. Môj pohľad padol na zem a potom na Krisa. Prezeral si bránu, ako by ju videl prvýkrát.
"Kris?? Počuj ty si o tomto nevedel??"
"Prečo sa pýtaš??"
"Je na tebe vidieť, že si tu - asi - prvýkrát."
"Poviem ti to áno som tu prvýkrát aspoň sa mi zdá. Pretože táto brána mi niečo hovorí. Je z druhej svetovej vojny. Dali ju postaviť na počesť padlých vojakov. Tento cintorín je vojenskou legendou, lebo na tomto mieste sa odohrával boj Anjelmi a Démonmi."
"Počuj ide z teba strach."
Potriasol hlavou, akoby sa spamätával z tranzu. Aj tak vyzeral. Bol celý bledý, splýval s okolím, zatiaľ čo ja som bola bledšia a vynikala mi pleť v mesačnom svite. Otvorila som bránu.
"Fuj, stará sa tu niekto aj o to??"
"Neviem asi áno."
"Kebyže áno tak by to tu nebolo celé zarastené, prachové a tá brána by išla otvoriť aj bez toho, aby sa zasekávala."
"No vidíš."
Podarila sa mi otvoriť do korán. Keď bol úplne otvorená, začal vŕzgať. Vrany čo sedeli na konároch stromov odleteli. V mesačnom svite to vyzeralo ako na Halloweena. Zavrela som oči a pomaly vykročila dopredu. Kris ma chytil za ruku. Pozrela som sa na neho. V očiach mal slzy a vravel mi aby som nešla aby som ostala s ním.
"Kris neboj sa poď so mnou. Všetko bude dobré."
"Nie Lilieth nemôžeš tam ísť. Prosím ostaň tu ďalej nechoďme. Zavrime bránu a poďme odtiaľto preč prosím."
"Ale... ale prečo?? Čo sa deje prečo nemôžeme ísť??"
"Bol som tu veľa ráz s rodičmi raz večer sme sem zablúdili nevedeli sme kde sme. Došli sme k stredu cintorína. Naši kričali aby sme utekali. Utekal som preč. Tak rýchlo, že som si neuvedomoval, že naši nie sú za nami. Rýchlo som zavrel bránu a obzeral sa či tam niekde našich uvidím, ale nič. Náhlil som sa aby som bol doma. Keď som došiel zamkol som sa a vyrazil hore do svojej izby. Ráno som išiel za strážnikom a povedal som mu čo sa stalo. Keď sme sa vrátili na cintorín žiadne telá tam neboli."
"Prepáč, to som nevedela. Ak chceš zajtra cez deň sa sem môžeme pozrieť."
Kývol hlavou. Chytil jednu stranu brány a ťahal. Nešlo to. Ani mne ani jemu.
"Do pekla čo s tým je??"
"Ja neviem pred chvíľkou to ešte išlo."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama