VI. Kapitola/ II.

24. května 2012 v 21:36 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
"Erik pusti ma."
"Nemôžem on mi to nedovolí."
"Kto ti to nedovolí??"
"On... zakladateľ."
"Počkať veď on už dávno nežije či??"
"Lilieth zlé je už len to, že ti hovorím o ňom. Ale keby že sa dozvie, že som ti povedal to čo som nemal zabil by ma. Preto ťa nemôžem pustiť."
Nie, on nie, on nie je taký prečo z neho robí to čo nie je?? Chcela som sa ho opýtať no nedalo mi. Slová sa mi zasekli niekde v hrdle. Pozerala som sa mu do očí. Strach mi v nich stúpal. Bála som sa, že to vycíti a zabije ma. Len sa upokoj, pokiaľ nebude cítiť, že sa bojíš nezabije ťa. Len klud. Hovorila som si sama pre seba. Bola mi zima a jeho oči boli zrazu hnedé ako pred tým. Odvrátil odo mňa hlavu.
"Choď preč kým ťa zabije."
"Nie nejdem. Erik ja ťa nenechám v takomto stave nech ma zabije ale jeho to zabije skorej."
"Nie Lilieth, si na omyle jeho nič nezastaví."
Krútila som hlavou a počúvala čo hovorí.
"Nie... Erik nie. Mňa nezabije. Iba pravá láska ho môže zabiť, ale ak ty už ku mne nič necítiš budeš naveky takýto. A to chceš??"
"Nie. Ale on neustúpi bude s tebou bojovať pokiaľ ťa nezabije."
Vonku boli počuť kroky. Zase bol ako pred tým.
"Prečo si ich sem zaviedla??"
"Ja som nič neurobila."
"Ja som chcel iba teba. Nie aj ich."
Zmeny v jeho tele boli časté. No teraz som vedela, že prehovoril Erik.
"Teraz idem preč ale nabudúce to... to neprežiješ."
Išiel k oknu - teda ak sa to oknom dalo povedať - pozrel sa na mňa a vyskočil. Pozerala som na dieru v kameni. Bola som vyplašená. Nedokázala som povedať ani jedno slovko. Kris stál predo mnou. Nevnímala som ho. Niečo mi stále hovoril ale nepočula som čo. Chytil ma za ramená a objal. Pozerala som stále pred seba na to miesto kde bol on.
"Empat, daj mi tvoju bundu nech jej ju dám je celá studená."
"Na, ale pohni sa môže sa kedykoľvek vrátiť."
Prikývol hlavou a zodvihol ma.
"Lilieth no tak poď."
"Počkať pozri sa jej na oči."
"Čo má s nimi??"
"Ona je slepá."
"Ale prečo sa potom nehýbe a vôbec prečo mi neodpovedá??"
Empat mi priložil jeho ruku na spánok Pretty vtedy odpadla.
"Empat??"
"Áno??"
"Prečo Pretty odpadla??"
Pozrel sa zhrozene za seba. Pustil ma a utekal k Pretty. Kris ma chytil za pás a prehodil cez rameno.
"Zober ju a poď doma sa na ne pozrieš."
Aj keď som bola slepá, cítila som mierne vibrácie vo vzduchu.

Doma ma položil na sedačku. Pozerala som sa len pred seba, a počúvala čo ostatný vravia.
"Kde... kde to som??"
"Lilieth si doma."
"Kde je Erik??"
"Lilieth pokoj. Si v bezpečí. Neboj sa."
Prisadol si a objal ma. Rozplakala som sa, pretože Erik je stále ten istý. Chytila som Krisa a objatie som mu oplatila.
Bol večer a išla som si ľahnúť. Tešila som sa, že konečne budem v teplej a mäkkej posteli. Nič iného mi neurobilo väčšiu radosť ako už len to pomyslenie. Nohami som zaborila do periny. Prikryla som sa a spala. Snívalo sa mi o ňom aj tom ako sme sa rozprávali. Ráno ma prebudil môj milovaný budík. Chytila som vankúš a hodila ho do neho. Konečne je ticho. No on začal ešte raz zvoniť.
"Ach bože... aspoň jeden deň ma nechaj bez školy."
"Lilieth tak na to zabudni."
Ozvalo sa spomedzi dverí.
"Zase sa miešaš do rozhovoru??"
"Však ako ináč."
Prekrútila som očami.
Vyšla som z postele. Pozrela som sa do zrkadla a skoro som dostala infarkt. Bola som od krvi. Vlasy som mala strapaté akoby som sa rok nečesala a kraťasi s tielkom v ktorom som spala, boli tiež od krvi. Čo som v noci robila?? Hovorila som si v sebe. V tom Erik stál v okne a Kris na neho iba pozeral. Nič mu nepovedal iba ho sledoval kam sa pohol.
"Čo tu chceš??"
"Chcel som ti iba povedať to ... i keď neviem ako si to urobila .... ale ďakujem."
"Začo jej pre boha ďakuješ??"
"Ou prepáč Kris. Nevedel som, že s ňou chodíš."
"Počkať odkiaľ vieš, že so mnou chodí??"
"Vtáci mi to vyzvonili."
"Zabudla som rozumieš zvieracej reči."
Prišiel ku mne.
Objal ma a odišiel. Pozrela som sa do zeme. Kris mi stál za chrbtom. V ruke mal nožík. Bála som sa, že mi ublíži.
"Dneska nejdeme do školy."
Chytil ma a položil na posteľ. Začal ma vyzliekať. Potom do mňa pomaly vnikol. O pol hodinu mi na dvere klopala Dajana.
"Lilieth ideš do školy??"
"Nie... ak by si mohla doniesla by si mi úlohy??"
"Jasné... pre teba vždy. A nevieš či Kris ide??"
"On tiež nie. Tak..."
"Aj jemu donesiem dobre."
"Dobre."
Odišla z izby.
Pozerali sme s Krisom neveriacky preto, že pre neho a úlohy to mi nešlo trochu do kopy. Veď ho nemá rada a prinesie mu úlohu. Zasmiala som sa nad tým.
"Čo sa jej stalo??"
"Neviem však bola na mňa ako..."
"Ako beštia."
"Presne a teraz... ako niečo sa muselo stať to nie je ona."
"Snáď teraz hneď nechceš aby som to šla riešiť ba lepšie povedať ísť za ňou a spýtať sa jej či je v poriadku."
"Čítaš mi myšlienky."
Chytila som vankúš a pritisla som si ho na tvár. Spadla som na posteľ. Kris sa mi snažil dať preč vankúš. No ja som ho pohryzla.
"Au, šibe ti drahá??"
"Prečo??"
"Pohryzla si ma."
"Nie ja som ťa nepohryzla to dobre vieš. Teba by som nikdy nepohryzla."
"Lilieth na tebe sa mi tiež niečo nezdá. Rozprávaš inak a chováš sa ako strelená."
Krútil pri tom hlavou a odišiel preč. Zdvihla som sa a išla som k zrkadlu. Sadla som si na rozheganú stoličku. Keď som sa pozerala do zrkadla nevidela som tam seba ale nikoho iného. Bola to moja mama - teda aspoň si myslím, že to bola. Neboli sme si podobné. Po chvíľke zdvihla ruku a načiahla sa za mnou. Ruka jej vyšla zo zrkadla a ja som sa preľakla. Prekotila som sa zo stoličkou a plazila som sa preč.
"Pomoc. Kris pomoc."
Chytili ma za nohu a ťahala do zrkadla. Po chvíli to prestalo. Postavila som sa a utekala som dolu.
"Kris kde... kde si?? Prosím ozvy sa."
Prehľadala som celý dom.
"Bože kde je??"
Potom ma napadlo, že ja vlastne nie som na zemi, ale že som v tom zrkadle. Videla som ako Kris ide k zrkadlu. Začala som búchať. Obzeral sa okolo seba.
"Kris.... tu som Kris.... za tebou v zrkadle."
"V akom zrkadle??"
"Pozri sa do toho bieleho zrkadla čo je za tebou."
Otočil sa.
S údivom sa pozeral do neho.
"Prosím dostaň ma z neho."
"Ako... ako si sa tam dostala??"
"Ja... ja neviem. V tom zrkadle bola moja mama - teda ak to bola ona - ale to je teraz jedno. Dostaň ma odtiaľto prosím."
"Ale ako??"
"Ja neviem."
"Choď nabok rozbijem ho."
"Nie... zabiješ ma. Teda nie len mňa ale aj seba. Nerob to prosím ťa."
"Dobre. Ale potom ako ťa mám odtiaľ vyslobodiť??"
"Choď za Pretty a Empatom oni už niečo vymyslia."
"A kde sú??"
"Nevie nájdi ich... ale nehovor im, že ma sem stihla mama ja im to potom nejako vysvetlím dobre."
"Dobre. Dávaj si pozor."
Akoby sa mi tu mohlo niečo stať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama