VI. Kapitola/ III.

24. května 2012 v 21:38 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Prešiel deň ale Krisa, Pretty a Empata nikde. Už som sa začala báť, že sa im niečo stalo. Prešlo pár hodín a ich stále nikde.
"Pre boha kde sú??"
"Lilieth si to ty??"
"Kto si??"
"Ty ma už nespoznávaš Lilieth. To som ja tvoja mama. Toto zrkadlo patrilo mne. Pokiaľ ma sem zakladateľ rádu nezavrel naveky."
"Ale prečo ja?? Prečo si sem práve mňa zatiahla??"
"Nie len teba. Žilo tu omnoho viacej dievčat tvojho veku. Ale ani jedna nebola taká ako ty. Lilieth, pozorujem ťa celé dni od kedy máš v izbe toto zrkadlo."
"Ale prečo si mi nedala aspoň znamenie, že si tu?? Mohli sme ti pomôcť a ty to dobre vieš."
"Dala som vtedy keď si ty a Kris boli "v medzi priestore" ako ste to vy dvaja nazvali. Empat sa zmýlil nebol to zakladateľ rádu ale ja."
"Tak počkať. To všetko čo sme si mysleli, že to bol zakladateľ rádu to si bola ty??"
"Áno. Ak sa na mňa hneváš tak máš právo ale prepáč mi to chcela som ti dať aj inak ale nepočula by si ma a ani nikto iný. Ukazovala som sa ti každý deň v zrkadle lenže ty si sa ani raz do neho nepozrela. Až včera keď ti povedal, že sa správaš inak ako by si mala a niečo sa mu na tebe nezdá."
"Oh nie... ale prosím ťa o jedno dostaň ma odtiaľto. Ak to urobíš sľubujem ti, že sa posnažíme ti pomôcť ako to len pôjde a do zrkadla si ma budeš môcť zatiahnuť každý deň po škole aspoň na pár hodín dobre. Len teraz ma prosím ťa pusti."
"Dobre."
Zatvorila oči a vypadla jej malá slzička. Chytila ma za ruky a vyniesla von zo zrkadla.
"Ďakujem."
Usmiala som sa a išla som ich hľadať.
Nikde neboli tak som im zavolala. Ozval sa iba odkazovač. Mala som o nich strach. Bola pol noc a ja som sa sama bála biť. Postavila som sa a sadla som si pred zrkadlo.
"Mami. Vstávaj prosím. Ja sa sama bojím."
"Poď ku mne."
"Ale ako??"
"Postav sa a prekroč to. Brána do zrkadla bude vždy otvorená."
Urobila som ako mi povedala a bez ďalších otázok som šla za ňou.
Sadla som si na stoličku. Dala mi deku a pripravila teplé mlieko.
"Ďakujem."
"Nemáš začo zlatíčko."
"A mami?? Mohla by som tu prespať. Pretože oni ešte nedošli."
"Jasne, že môžeš moja. Hovorila som brána sem bude vždy otvorená."
Odpila som si z mlieka.
A len som sa oblízala. Také dobré mlieko nechutí od nikoho tak dobre ako od mami. Vypila som ho a išla som za mamou si ľahnúť. Cítila som lepšie ako sama v posteli a hlavne v temnej izbe keď je večer. Tá izba by potrebovala vymaľovať. Ale to sa potom bude riešiť. Mala som pekné sny o mame a mne. Keď som bola s ňou cítila som sa omnoho lepšie ako keď som bola tam - a asi je to tým, že mama je pravá láska. Ráno ma prebudil krik.
"Už sú doma a ja meškám do školy."
"Neboj sa je len pol siedmej."
"To tak skoro ja chcem ešte spať."
Zasmiala som sa.
"Vôbec si sa nezmenila. Spachtoš."
Postavila som sa z postele a išla do kuchyne sa naraňajkovať.
"Dobrú chuť zlato."
"Ďakujem mami. Aj tebe. A chcela by som sa s tebou porozprávať."
"Spusti."
"Keď ťa vyslobodia - teda ak sa to podarí - porozprávala by si sa s Krisom. Niečo sa mi na ňom nezdá akoby ma podvádzal alebo tak."
"Neboj moja porozprávam."
"Ďakujem."
Dala mi pusu na líce a odišla do kúpeľne.
Pozerala som sa von oknom. Zadívala som sa tak som ani nevnímala, že som sa obliala. Videla som tam dvoch mužov ako sa prechádzajú po našej záhrade. Myslela som si, že to boli záhradníci ale mam by si ich nenajala veď ona sa sama starala o svoje kvetinky. Potom mi došlo, že to mohol biť hocikto, kto si chcel skrátiť cestu cez náš dvor. Pohľadom som prešla po stene kde boli hodinky. Úplne som zabudla na čas a meškala som do školy.
"Mami ja už idem pa po škole."
"Ahoj moja."
Pozrela som sa ešte raz cez okno. Tí muži tam už neboli.
"To je divné."
Pokrčila som plecami a odišla som.

V škole to bolo ako každý jeden deň. Len mi tu chýbal jede človek - Kris. Išla som na dievčenské záchody. Vybrala som si mobil z tašky. Hľadala som jeho číslo ale nikde som ho nenašla.
"Bože kde som ho zase dala?? Však som si dávala jeho číslo do mobilu."
"Nie nedala."
Pozrela som sa do zrkadielka čo mi padlo na zem.
Nikto tam nestál. Čo ... čo to má znamenať??
"Tam ma nenájdeš."
"Kto... kto si??"
"Hádaj aj tak neuhádneš."
Otvorila som dvere. Odkedy je Deni upír a vlastne akoto, že som si to pred tým nevšimla, že nie je vidieť v zrkadle?? Povedala som si. Keď som sa na neho pozrela díval sa na mňa akoby mi čítal myšlienky.
"Lilieth. Ja som ti už raz povedal predo mnou sa neschováš."
"O... o čom to hovoríš??"
"Ty dobre vieš."
"Nie... neviem."
"Ale áno."
Oči sa mu zmenili na temné.
Sťažka som prehltla. Pomaly som nedýchala. Nevedela som čo chce urobiť.
"Desíš ma."
Pritiahol hlavu bližšie ku mne.
"Čo chceš urobiť??"
"To čo som už dávno chcel."
Pozerala som sa ako by som ho chcela zabiť.
Chytil ma za pás. Snažila som sa ho odtlačiť, ale bol silnejší než ja. Zakričala som. Vtlačil ma do kabínky na záchodoch. Držal ma pritlačenú pri stene.
"Prestaň, pusti ma to bolí."
"Prestaň byť jak malá."
Odhodil ma na zem.
"Si horšia než Kris pri ňom to bolo ľahšie."
"Čo si mu urobil??"
"Ja nič to ty."
"Čo si mu urobil??"
S bolesťou som sa postavila.
"Kde je??"
"Tam kde je."
Zaťala som sánku a z vačku som chcela vytiahnuť nôž, no nenašla som ho.
"Hľadáš toto??"
Načiahla som sa pre neho.
"Ee. Najprv mi daj to čo chem."
"Nedám. Tebe nikdy. Nájdi si iného človeka čo by ti to dal."
"Ale ty máš to čo chcem iný to nemá. A ty to vieš. Daj mi tvoju moc a nechám ťa. Navždy."
Zašepkal mi do ucha.
Vlepila som mu a utiekla medzi žiakov. Vyšiel za mnou a treskol do dverí na dievčenských záchodoch. Zmizol ako vzduch. Ja som po ceste do triedy plakala. Medzi dverami ma zastavila Dajana.
"Čo sa deje zlatíčko??"
"Prosím neriešme to."
"No tak. Povedz mi čo sa deje posnažím sa ti pomôcť."
"Dobre prídi po škole k nám. Poviem ti čo sa deje ale budeš mi musieť sľúbiť, že to nikomu nepovieš."
"Sľubujem."
Pustila ma do triedy a išla si ku mne sadnúť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama