VI. Kapitola/ IV.

24. května 2012 v 21:42 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Pripravila som si knihy a ľahla som si na lavicu. Dajana ma hladkala po chrbte a plakala. Keď som sa na ňu pozrela prestala a dala preč ruku. Sklopila zrak a pozerala na fotku.
"Dajana čo sa deje??"
"Ide o Deniho. Sľúbila som mu, že ti nepoviem nič o Krisovi no... neviem ako ti to povedať no... jednoducho ho stiahol do zrkadla čo máš v kabelke."
"Počkať ako to myslíš "že ho stiahol" do zrkadla??"
"Tak ako aj zakladateľ rádu tvoju mamu tak aj Deni Krisa."
"Oh nie. Empat a Pretty. Musia si dať na neho pozor."
"Kto je to??"
"Moji rodičia teda opatrovníci teda ja neviem ako ich nazvať."
"Aha"
"Poď so mnou."
"Kam??"
"Za riaditeľkou. Všetko ti vysvetlím u mňa doma."
Pobalili sme si veci a išli sme za riaditeľkou.
Po ceste som videla, že Deni ide našim smerom. Chytila som ju za ruku a pritlačila k stene. Uf nevšimol si nás. Povedala som si v duchu. Potiahla som ju. Nik nevidel, že sme išli okolo. Pred dverami riaditeľky sme zastavili. Dajana musela zaklopať, inač by som vyrazila dvere. Lilieth len klud. To bude dobré. Nič sa nedeje. Otvorila dvere a gestom nás pozvala dnu.
"Tak dievčatá čo sa deje??"
"No..."
"Chceli by sme potvrdenie, že sme opustili školu na tento deň."
"Lilieth... čo...čo to robíš??"
"Ver mi."
"No dievčatá neviem. Toto asi nebude dobrý nápad."
"Prosím pani riaditeľka."
Pozerala som na ňu a ani som nežmurkla. Prechádzala som sa v jej mysli a ovplyvnila jej odpoveď.
"Asi budem šialená, ale dobre."
"Ďakujeme."
Usmiala som sa išli sme preč.
"Ako si to pre boha urobila. Chcela povedať niečo iné. Teda viem ešte čítať myšlienky ale tvoje a Krisove nie."
"Počkať. Chceš mi povedať, že Deni ti o Krisovi nič nepovedal ale ty si sa prechádzala v jenom mysli a prečítala si všetko o Krisovi čo s ním urobil??"
"Áno. A ako vidím vieš to aj ty a k tomu aj ovplyvniť to, čo chce človek povedať."
Pozerala som na ňu a radšej som už nič viacej nepovedala lebo by ju asi prekotilo.
Po ceste k nám som jej hovorila o tom čo sa deje a prečo som taká aká som. Neverila čo počula. Určite si teraz myslí, že si o nej myslím, že je na hlavu.
"Dajana, len mi teraz sľúb, že nikomu ale nikomu to nepovieš."
"Neboj sa Lilieth, nikomu nič nepoviem. Teda pokiaľ Deni na mňa zase nepoužije svoje schopnosti."
"Tak sa snaž aby to na teba neúčinkovalo dobre."
"Dobre."
"A len mi teraz nepovedz áno. Že nejde sem akurát Wem."
"Ale ide."
Sklonila som hlavu a preglgla.
Pustila som ju a otočila som sa na Wema. Usmieval tak ako vždy. Bol zrazu niekto iný - teda pokiaľ s ním nebol Deni.
"Ahoj Wem."
"Ahoj Dajana, Lilieth. Prosím ťa môžem s tebou hovoriť je to súrne."
"Teraz s kým??"
"S tebou Lilieth. Tak ideš??"
"Počkaj chvíľku."
Rozlúčila som sa Dajanou a išla za ním.
"O čo ide??"
"O Krisa??"
"Čo s ním je??"
"Počúvaj. Nie, že pôjdeš... za... za Denim."
"Vyklop to kde je??"
"Moja neboj sa žije. Ale nie je na zemi. Je v zrkadle s tvojou mamou. Takže budete biť môcť spolu ale pokiaľ ho do piateho dňa do desiatej večer odtiaľ nedostanete..."
"Ostane tam navždy. Viem zistila som to od mami."
"Tak je dobre. Moja ale pamätaj Denimu ani slovo o tom, že som ti to povedal dobre."

Prešli tri dni a mi sme nevedeli ako ho odtiaľ dostať. Bola som úplne zničená z toho všetkého. Ale dobre na tom bolo to, že s ním môžem biť aspoň v zrkadle.
"Lilieth prosím ťa poď sem som tu sám tvoja mama zase niekam išla."
Vzdychla som si. Vstúpila som dovnútra.
"Kris?? Nevieš kde mám mobil??"
"Nie prečo??"
"Ou do pekla. Zabudla som si ho na stolíku idem si pre neho dobre."
"Dobre."
Vyšla som z izby, že si idem do mojej izby pre neho.
"Kris ty si zavrel bránu medzi zrkadlom a naším svetom??"
"Nie prečo??"
"Neviem sa dostať do izby."
"Ou Lilieth, Lilieth ty si ale naivné dievča."
"Jasné však kto iný by to mohol byť, že Deni."
"Lilieth nechaj ho. Keď odíde brána sa otvorí späť."
Pošepkal mi do ucha a išiel preč.
Mňa zamrazilo. Mala som myšlienky v pochode ale rozhádzané cez seba. Nevedela som na čo mám skorej myslieť, či na to, že budeme skorej mŕtvi alebo na to, že keď odíde konečne môžem ísť pre našich. Vtedy mi nebolo jedno čo sa s nami stane. Kedy konečne odíde?? Ale ako som si na ňom všimla, pozeral na mňa akoby mi čítal myšlienky. Pozrela som sa do zeme. Ľavý kútik sa mi dvíhal.
"Čo, čo t robíš?? Okamžite prestaň."
"Lilieth čo to robíš prestaň zabiješ ho."
"Kris o to mi ide."
"Lilieth pozri sa na mňa. Prosím ťa."
Oči som mala červeno krvavé.
Deni sa snažil Krisa odhovoriť aby sa mi nepozeral do očí. Nedokázal sa na mňa prestať pozerať. Nakoniec padol k zemi. Skôr než padol stihla som sa prebudiť z tranzu. Chytila som a ho a Deni odišiel preč.
"Tu sa už neoplatí byť."
Pozerala som na neho a chcela som ho zabiť skorej, ako by to mal urobiť niekto iný.
Neznášala som ho tak ako aj iný. Bol naivný a nechutný. V tom Kris od bolesti zakričal. V hrdle som mala hrču. Nevedela som ako ho z toho dostať. Erik stál stále za nami.
"Lilieth prosím ťa ver mi. Ja vám nechcem ublížiť. Ten pravý Erik som ja. Nick ma sem dostal keď ma zakladateľ napadol. A on je vonku v mojom tele. Ja sa ťa snažím iba pred ním varovať preto nepočuješ každé moje slovo keď v ňom hovorím."
"Dobre. Ale ak mu niečo urobíš nepraj si potom mňa."
"Neboj sa."
Išla som od neho preč.
Trápil sa s ním. Ale Kris sa neuzdravoval. Čo robím zle prečo to nepomáha.
"Možno preto lebo som tu ja."
"Prečo to hovoríš nie je to tým. Určite."
"Ale je Kris mi to povedal. Teda v mysli. Dokážem sa napojiť na hocikoho myseľ okrem tvojej."
"Aha. Desíš ma."
Sklopila som zrak a odišla som preč.
Prešlo pár minút a Kris bol ako rybička. Do pekla mala pravdu. Povedal si v duchu.
"Kde je Lilieth??"
"Neboj sa je v poriadku spí vo vedľajšej izbe."
Pousmial sa a pomohol mu sa postaviť.
"Keď chceš choď za ňou. Ale ešte teraz ľutuje toho čo urobila tak si dávaj pozor na jej náladu."
"Neboj sa už jej ju pokaziť ani nemôžem."
Očami mu naznačil aby už išiel za mnou.
Sadol si na soličku a sledoval nás. Cítila som na tvári a na bruchu jeho studené ruky. Preľaknuto som sa prebudila. Keď som ho uvidela bola som v úžase, že žije. Objala som ho.
"Som rád, že som zase s tebou."
Povedal mi potichu do ucha a vyhŕkla z neho slza.
Erik sa len pousmial, zdvihol sa a potichu odišiel preč.
"Erik počkaj."
Otočil sa čakajúc čo mu chcem povedať.
Ale stále pozeral do zeme.
"Dlžím ti ospravedlnenie. Prepáč mi, že som tak na teba vyhúkla. Len som sa bála o Krisa."
Podišla som k nemu bližšie.
Objala som ho a na líce som mu dala pusu.
"To nevadí."
Povedal potichu a sklonil hlavu.
"Pri tebe som si zvykol na veľa vecí."
Otočil sa a odišiel.
Pozrela som sa na miesto kde stál. Na zemi bol papierik. Zdvihla som sa pre neho a otvorila. Zarazilo ma to čo na ňom bolo. Bola to kresba mojej tváre. A pod ňou napísané:

I keď viem, že sa ku mne už nevrátiš ale chcel som ti dať tvoju kresbu. Pretože vždy keď idem spať alebo len na chvíľu zavriem oči vidím tvoju tvár.

Zadržiavala som slzy ale i tak som ich pustila. Kris ma chytil za pás a objal. Pozeral sa na kresbu a na mňa. To musí biť inak do nej zamilovaný. Tá kresba je ako jej odraz v zrkadle.
"Ja viem Kris. Je do mňa odkedy ma videl v lese kde býval. S ním som chodila. Potom som sa v lese stratila a našla som jeho brata. Prespala som tam. Na druhý deň si pre mňa prišli z rádu. A išli sme k ním. No zastavil nás Nick. Premenila som sa a oni boli unesený. Potom nás pustil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama