VII. Kapitola/ II.

24. května 2012 v 21:49 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Zazvonilo na hodinu. Prišiel učiteľ. Nikto si ho nevšímal. Prišiel k mojej lavici. Písala som si poznámky.
"Lilieth!!"
Zhúkol po mne ako na psa.
Postavila som sa a pozerala mu hlboko do očí.
"Nie Lilieth prestaň zabiješ ho."
"Čo sa to s ňou deje??"
"Mirko teraz nie je čas na to aby som ti to vysvetľoval potom ti to poviem."
"Dobre."
Otočil sa a odišiel k oknu.
Cítila som ako pozerá von oknom na fontánu. Oči sa mu sfarbili na čierno a zreničky mal rudo červené. Prudko sa otočil a smeroval k nám. Cítila som z neho silu a kroky mal čo raz ťažšie. Ledva chodil akoby nevedel ovládať to čo v sebe má. Chytil ma a odhodil do kúta. Buchla som si hlavu a padla na zem. Kris utekal za mnou. Mirko sledoval čo sa deje s učiteľom.
"Lilieth, prebuď sa prosím ostaň so mnou. Prosím."
Neprebúdzala som sa.
"Čo si jej urobil??"
"Ja nič ale buchla si hlavu o stenu jak som ju odhodil. Prepáč."
"Zabil si ju. To ti nedochádza??"
"Nezabil dýcha. A to by si mal vedieť teda pokiaľ nie si..."
"Človek."
"Presne ako ... ako to vieš??"
"Som Synom draka. A keď sa niečo stane s jeho druhom tak mu zmizne sila."
"Presne."
Tvorila som oči. hneď som si zapchala nos lebo som cítila človeka.
"Buď je tu niekto kto zablúdil a hľadá inú školu, alebo mám blbý čuch - zase."
"Nemáš."
"Ako to myslíš?? Čo sa stalo??"
"Lilieth, Kris ti tým chce povedať, že stratil silu takže je obyčajným človekom."
"Nie.... nie to nie je pravda klameš on nie je človekom."
"Lilieth ale je. Tým, že som ťa nechcene hodil o stenu, a ty si si buchla hlavu o stenu stratil silu. Už mu ju nič nenavráti."
Hodila som sa mu okolo krku.
Hlavu som si položila na rameno.
"Nechcem sa od teba odlúčiť."
Povedala som mu potichu.
"Neboj sa moja. Všetko bude dobré."
"Nie nebude, už nebude."
Zazvonilo na hodinu a ja som utiekla na chodbu.
Utekala som k skrinkám no na pol ceste som padla na zem. Mirko po chvíle išiel za mnou. Zamrzol neďaleko mňa. Neveril, že mám anjelské krídla. Utekal rýchlo ku mne. Skoro mu oči vypadli keď ma uvidel. Mala som červeno čierny korzet a pekné dlhé čierne vlasy. Vyzerala som ako z hororu. Kľakol si ku mne a skúšal či dýcham. Necítil dych iba tep. Keď mi prešiel prstami po korzete, cítil , že ho mám moc utiahnutý. Zobral dýku a prerezal mi šnúrky. Nadýchla som sa ale oči som neotvorila. Zazvonilo na prestávku. Všetci vyšli z tried a ja som sa medzi tým zobudila a posadila. Okolo mňa a Mirka sa vytvoril kruh zvedavcov. No jeden vyšiel z kruhu a utekal za riaditeľkou. Zaklopal na dvere.
"Ďalej."
"Pa... Pani riaditeľka ..... Lilieth sa niečo stalo. Leží na.... na zemi."
"Hneď tam prídem."
Odišiel a utekal cez všetky chodby, ale nikdy nás nevidel. Oprel sa o skrinky a padol na zem. Zrazu sa ocitol v triede. Do pekla čo to má znamenať?? Vybehol von a išiel za riaditeľkou. Na pol ceste sa zastavil.
"Počkať keď som išiel za riaditeľkou vrátilo ma to späť."
Išiel za nami. Bože kde sú?? Zase si sadol na to miesto kde bol. A všetko sa ešte raz zopakovalo.
"Toto už nechcem zažiť ešte raz."
Vybehol von a išiel na to isté miesto sa pozrieť čo sa deje.
"Savier. Bude to znieť blbo ale prosím pomôž mi. I keď viem , že som ťa nikdy o pomoc neprosil ale teraz mi musíš pomôcť."
"Dobre.... dobre len spomaľ prosím ťa. Pomôžem ti ale povedz mi čo sa stalo."
"Lilieth zase sa chcela napojiť na myseľ učiteľa ale ona tým len zabíja. A Mirko ako ju odhodil buchla si hlavu o stenu a ja som stratil svoje schopnosti."
"Aha chápem. Treba ju hodiť ešte raz."
"Čo... čo si povedal??"
"Treba ju hodiť ešte raz. Vtedy sa ti vrátia."
"A odkiaľ to vieš??"
"Musel som to urobiť aj ja. Inak by ma zabila."
Pozeral na neho ako na debila.
"Oh nie... už zase. Počúvaj ma zajtra teda dneska pri Lilieth. Zase sa bude opakovať slučka skorej odíď z triedy."
Začala sa slučka.
Kris poslúchol Saviera a išiel k nej. Bolo pár minút pred zvonením. Mirko si ich všimol a hodil po nich niečo. Savier urobil polkruh s rukou a čas sa zastavil.
"To... to si ako urobil??"
"Teraz nie len mi ukáž kam ju mám hodiť aby si ju chytil."
Ukázal prstom nad miesto kde som ležala.
Savier ma zdvihol tak prudko, že som si buchla hlavu. Kris mal naspäť svoje schopnosti.

Odniesli ma domou. Kris ma položil na posteľ. Savier ho zatiaľ počkal v kuchyni.
"Prečo si jej to ešte nepovedal??"
"Čo prečo som jej ešte nepovedal??"
"To, že si anjel."
"Savier tebe šibe?? Ja nie som anjel."
"Kris. Dobre vieš, že mňa neoklameš. Už od vtedy čo si prišiel na školu viem čo si. Ja to vycítim z teba."
"Lebo som nechcel aby... aby sa trápila."
"Mňa to nezaujíma povieš jej to hneď ako vstane."
"Dobre."
Ja som počúvala za dverami.
Nohy sa mi triasli a padla som na zem. Obzreli sa. Kris išiel do izby.
"Au. To ma bolelo."
"Prepáč."
Zdvihol ma a položil na posteľ.
"Lilieth ty... ty si ma popálila."
"Nie ja... ja som to nebola."
Naštvala som sa.
V izbe bolo zrazu teplejšie ako obvykle. Okná začali praskať.
"Rýchlo dole."
"Prečo??"
"Počúvni ma."
Kris zakryl Savierovi hlavu.
Z ničoho nič okná praskli.
"Lilieth klud. Lebo nás tu zabiješ."
Nechcela som ich zabiť. Ukludnila som sa a zaspala. Kris so Savierom odišli von z izby. Kris si ošetril ruky. Medzi tým zazvonil mobil.
"Prečo to nezdvihneš??"
"To je Mirko. Aj tak sem za chvíľu vtrhne ako načasovaná bomba."
"Aha."
"Však pozri. Päť, štyri, tri, dva, jedna. Nehovorím. Ehm Mirko ona je v izbe spí."
"Ďakujem."
"Mal som pravdu či nie??"
Kris prišiel za Mirkom do izby.
"Môžeš nás nechať prosím ťa osamote??"
"Aha jasné."
Pozrel sa na mňa a zatvoril dvere.
"Mirko pre... prečo plačeš??"
"Lilieth kedy prídeš do školy??"
"Neviem prečo??"
"Lebo... lebo Deni ma chcel zabiť."
"Čo??"
Vrhol sa mi okolo krku.
Ja som ho pritisla silnejšie k sebe. V hneve som zabudla na to, že ho môžem zabiť. Zrazu padol na zem s bolesťami brucha. Dala som mu hore tričko. Mal brucho celé popálené. Prišiel do izby Kris. Uvidel čo sa Mirkovi stalo. Na bruchu som mu urobila ľadový zábal. Položil ho do postele a čakali sme. Nespala som deň čo deň. Sedela som vedľa postele a pozerala na Mirka či žije. Keď som konečne zaspala, Mirko otvoril oči.
"Lilieth??"
"Mirko prosím nič nehovor bola to moja vina. Je mi to ľúto prepáč."
Rozplakala som sa a ušla som preč.
Kade som prešla bol iba oheň. Všetky stromy sa podpálili. Nie ja... ja som netvor nepatrím sem. Povedala som si. Utiekla som na cintorín. Sadla som si ku kaplnke. Bolo to jediné miesto ktoré sa nemohlo podpáliť. Hlavu som mala zaborenú v kolenách. Počula som kroky. V diaľke bola vidieť iba čierna silueta s niečím ako krídla. Ako sa to približovalo bolo to jasnejšie a jasnejšie. Bol vysoký ako Mirko a mal aj jeho postavu. Bol celkom pri mne ale ja som nič nevidela cez tú žiaru.
"Lilieth si... si v poriadku??"
"Mi... Mirko si to ty??"
"Áno."
"Ja... ja som ti to nechcela urobiť. Prepáč mi to. Veľmi ma to mrzí."
"Lilieth to nič. Všetko je v poriadku. Som celkom zdraví. A viem aj kto by ti vedel pomôcť."
"Kto??"
"Mojej kamarátky mama. Ona prišla o svoje schopnosti, ale je upírom ako aj ty."
"A kde... kde býva??"
"Chyť sa ma. Ale pevne sa ma drž."
"Dobre."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama