X. Kapitola/ V.

25. května 2012 v 14:36 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Ráno ma prebudili susedove psi.
"Bože tie psy ma raz zabijú."
"Hej pokiaľ ich nezabiješ ty, že zlato. Ale aspoň nie si sama komu nedajú spať."
Kris stál za dverami a smial sa.
"To som rád, že aspoň ani ja nie som sám."
"Tak to buď."
Povedali sme jednohlasne.
Sadli si ku mne na posteľ. Všetci sme pozerali na zem pred dverami. O chvíľu som počula malé drápky. Vyšla som na chodbu.
"Dolly."
Keď som ju videla rozplakala som sa od šťastia.
"Zlatá. Poď sem."
Uvidela Alexa a začal štekať.
"Dolly, to je v poriadku neublíži nám."
Chytila som ju pod krk.
Zacítila som pach krvi. Zreničky sa mi roztiahli a oči mi zrudli. Alex ma odhodil od nej preč. Chytil ju pod krk. Pozrel sa na mňa. Ja som si olízala ruku.
"Čo sa jej stalo??"
"Ja neviem, ja jej nerozumiem. Ale má príjemný pach krvi a dobrú chuť."
"A kto to má?? Teda tú schopnosť či ako tomu vravíte."
"Erik."
"Kto??"
"Erik a Nick."
"A kde sú??"
"Erik je niekto iný a Nick je s ostatnými."
"A kde sú ostatný??"
"Je neviem opýtaj sa Empata, Krisa alebo Pretty."
"Dobre."
Išiel za nimi hore do izby na treťom poschodí.
Zaklopal na dvere. Nikto sa neozýval. Bolo otvorené tak nakukol. Nikto tam nebol. Izba bola celá od krvi. Bolo všade ticho. Višla som von na chodbu.
"Je tam všetko v poriadku??"
"Lilieth prosím ťa nechoďte sem dobre."
"Prečo??"
"Ja viem prečo. Tak prosím ťa sem nechoď."
Odišla som dole do obývačky.
Zapla som si telku. O pár minút na mňa kričal. Dala som si vankúš na hlavu. Ľahla som si naspäť. Zletel dolu ako neriadená strela. Spod vankúša som sa na neho pozrela. Farba očí sa mi zmenila.
"Alex. Ty... ty krvácaš."
"To nie on to ty Lilieth."
"Pane bože Kris ty chceš aby som dostal infarkt??"
Pozrela som sa na brucho.
Krvácalo mi.
"Čo sa to deje?? Kris?? Prečo??"
"Ja neviem. Opýtaj sa Alexa. Ale pochybujem že to bude vedieť."
"Čo sa tu deje??"
"A akože ty si bol kde??"
"Na záchode??"
"No dobre. Pozri sa jej na brucho."
Pozrel sa mi na brucho.
Prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Odvrátil hlavu. Odišiel. Odišiel už navždy?? Nechá ma tu teraz?? Otázky na ktoré asi už nedostanem odpovede. Ostala som tam sama s Krisom.
Ležala som v kaluži krvi. Chcela som sa posadiť. Ale každý pohyb ma bolel, ako keby som mala v sebe úlomky zo skla. Kris tušil čo za tým je. Nechcel mi to povedať?? Prečo?? V tom došiel Alex.
"Kde si bol ty idiot??"
"Bol som sa popýtať na to, čo sa s ňou deje."
"Dobre. Alex môžeš na chvíľku??"
Išli do kuchyne.
"Alex. Nechcel som jej ublížiť. Ale viem čo sa s ňou deje. Prepáč... prepáč že som vám to nepovedal. Bude žiť dva životy môj a jej. Povedal by si jej to?? Ale prosím v správny čas. Mne už pomaly plynie. Alebo jej mám nechať lístoček??"
"Ja nevie ako sa rozhodneš. A ako zistím, že ej to ten správny čas jej to povedať poprípade dať jej ten lístoček??"
"Keď uvidíš, že sa bude zvíjať od bolesti."
Alex došiel za mnou s kamennou tvárou.
Sadol si ku mne. Kris v kuchyni začal písať lístoček. Po chvíli počul ako odišiel von oknom. Prešlo pár dní. Začala som sa hýbať. Zvíjala som sa na zemi od bolesti.
"Už je čas."
Pozeral sa na mňa.
Čakal kým mi to prejde. Otvorila som oči. Všetko bolo inšie ako pred tým. Videla som ostrejšie.
"Kde som??"
"Doma neboj sa."
Chytil ma a položil na sedačku.
"Kde je Kris??"
"Moja on odišiel preč."
Podal mi lístoček čo mi nechal na stole.

Zlatko prepáč mi všetko. Klamal som ti o tom, že neviem
čo sa s tebou deje. Prepáč mi to. Nechcel som ti to povedať,
aby si niečo neurobila. Poprípade nás zabila.

Pozrela som sa na Alexa.
"Ako to myslel že zabiť nás??"
"Lilieth len čítaj ďalej. Dozvieš sa viacej."
Keď toto čítaš už nežijem. Nechcem aby si sa na mňa teraz
hnevala. Práve opak. Chcel aby si chránila moje telo v tvojom.
Ak budeš niečo potrebovať, alebo sa opýtať, choď za Alexom.
P.S. Milujem ťa. Zlatko prosím nesťažuj mu to.
Kris =*

Stuhla som. Po prečítaní sa lístoček zmenil na kameň. Nehýbala som sa, len z oka mi padala slza. Alex ma chytil za nohu.
"Zlatko zabudol ešte niečo. Budeš žiť dva životy teda si znovu zrodená. Jeho a tvoj... dávaj si pozor... pretože budeš už ako normálna smrteľníčka. Kris nebol čistokrvní anjel. Prosím opatruj si jeho život ako tvoj vlastný."
Pomaly som otočila hlavu k nemu.
Cítila som z ničoho nič neznesiteľnú bolesť. Padla som. Prebudila som sa až v nemocnici. Carolyn stála pred posteľou. Alex, Wem a Mirko sedeli po bokoch. Alex spal. Držal ma za ruku. Pohla som s rukou. Otvoril oči a pritiahol sa ku mne.
"Zlatko je ti dobre??"
"Kde som??"
"V nemocnici moja."
Vystrašene som si sadla.
Na tvári som mala rozotrenú krv. Okolo mojej izby išlo pár lekárov. Zazreli na mňa. Sledovala som ich.
"Lilieth... nerob... bude to v poriadku."
Pozrela som sa na neho.
Bola som omámená krvou ktorú som mala na tvári.
"Prečo cítim krv??"
"Lilieth ty si nič nepamätáš??"
"A čo by som si mala pamätať??"
"Kris.... a to všetko okolo neho..."
Prerušil sa.
"Ty a on ste jedno telo... preto tá krv na tvojej tvári a tie chute..."
"Čo?? Kedy zomrel??"
"Počkať ty o tom nevieš?? Ale tak keď on je teraz v tebe a teraz si tu ty.... kto bol vtedy v tebe??"
"Anelisse."
Cúval dozadu.
Otočil sa a hlavu si buchol o sklo. Wem sa postavil a išiel za ním.
"Alex môžeš prosím ísť so mnou??"
Prikývol.
Odišli von z izby. Zavreli za sebou aby ich nebolo počuť. Vedeli, že mám oslabené zmysli. Sledovala som ich kam idú. Vyšli von z izby a zavreli dvere. Ostatný sedeli vedľa mňa. Počula som v hlave slová.
"Kris."
Vykríkla som.
Pozreli sa na mňa. Boli vystrašený. Nevedeli čo sa deje. Zavrela som oči a ponorila som hlavu do dlaní. Cítila som na chrbte ruky. Dotyk mali anjelsky. Dala som hore hlavu. Nemocnica bola preč. A ja som bola v osvetlenej miestnosti - teda ak to aj miestnosť bola. Bolo tam teplejšie ako v nemocnici. Prelievali sa tam farby z modrej do fialovej. Biele škvrny vyzerali ako oblaky. Postavila som sa. Cítila som ako ma tie biele škvrny jemne hladia na nohách. Pohla som sa do predu. Pozerala som sa okolo. Bolo to niečo úžasné. Cítila som sa ako druhý krát narodená. Všetko čo ma trápilo zrazu bolo preč.
"Lilieth."
V diaľke bola silueta.
Biele siluety žiarili. Všetko bolo zrazu čierne. Bolo vidieť iba siluetu. Zakrývala som si oči.
"Lilieth, poď sem."
Ten hlas... ten hlas mi bol povedomý.
Pozrela som sa lepšie. Bol tam. Kris sa predsa dostal do... kam sa to vlastne dostal?? A kde to som?? Povedala som si v duchu.
"Lilieth neboj sa..."
"Ja... ja... kde som to??"
"V nebi... teda aspoň tam čo po ňom ostalo."
Pozrel sa dolu a povedal smutne.
"Nikdy nebude už také aké má biť."
"Ako to myslíš??"
"O pár dní sa rozpadne celé nebo..."
"Ah..a....ris...ak... s.. t.. d.. zas...iť..??"
"Lilieth strácam ťa čo... čo sa deje??"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama