XII. Kapitola/ II.

25. května 2012 v 14:52 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
o skrinku. Slzy mu padali po tvári ako gorálky. Bolo mi ľútom, že všetko krásne muselo skončiť. Lenže on by sa pri mne trápil. Nevedel čoho som schopná. Vedel to iba Mirko a Kris. A zistil to aj Emil.
"Lilieth... prečo plačeš??"
"Nechaj ma prosím."
Pustil ma.
Išla som na záchod. Hlasy sa za mnou ťahali. Vrazila som do dverí. Buchli do kabínky záchoda. Hlas sa ťahal stále za mnou. Išla som k umývadlu. Treskla som si hlavu o zrkadlo. Začalo pukať. Odstúpila som od neho. Boli tam dvere. Skôr malé dvierka cez ktoré by som asi len tak-tak pretiahla. Otvorila som ich. Na druhej strane bola tma. Dala som si dolu tašku z ramena a snažila som sa prejsť na druhú stranu.
Všetko bolo tmavé. Pozrela som sa hore. Nebolo tam nebo. Ani len známka niečo... niečoho živého. Šla som dopredu. Pre boha kde som?? Naháňa mi to tu strach. Pre boha počúvam sa vôbec?? Upír a báť sa?? Ani náhodou.Ale ja sa bojím. Do pekelnej triedy.Počula som zvuky. Niekto išiel za mnou. Zrazu to stíchlo. Pozrela som sa dozadu. Dych sa mi spomalil. Zreničky sa mi zužovali. Začala som sa triasť od zimy. V diaľke som videla svetlo. Rozbehla som sa. No niečo ma držalo. Po chvíle ma to pustilo. Padla som na zem. Buchla som si hlavu. Cítila som ako ma to zdvíha za golier trička. Bola som ako bábika na šnúrkach.
Zobudila som sa. Bolo tam zima a smrad. Ako som pohla rukou cítila som bolesť. Cítila som pach krvi. Zažalo sa. Svetlo pomaly rozsvietilo každý kúsok miestnosti. Zreničky sa mi rozťahovali a zužovali. Nevedela som otvoriť pri tom svetle oči. Keď sa svetlo ustálilo posnažila som sa ich otvoriť. Videla som rozmazane. Zrak sa mi vyjasnil. Oprela som si hlavu o stenu. Zase som zacítila pach krvi. Tento krát so nebola cudzia ale moja. Zacítila som aj spálenú kožu. Pozrela som sa k dverám. Všimla som si, že mám cez zápästie prepichnuté kruhy na reťazi. A tá spálená koža bola moja. Klonila som hlavu. No nemohla som ju spustiť úplne. Všimla som, že tie kruhy mám aj na nohách. Bola som priviazaná ako pes. Nemohla som sa ani hýbať iba sedieť na mieste a čakať kým... kým ma nenájdu alebo na to najhoršie. Kým ma nezabijú. Srdce mi tĺklo ako o závody. Slzy mi padali z očí a zmývali krv na tvári. Otvorili sa dvere. Stála tam žena s mužom ktorý ju držal okolo pliec. Vošli dnu. Žena mala tmavšiu pleť, šedé oči jej svietili spod čiernych dlhých vlasoch zopnutých s konskom chvoste. Muž bol bledý akoby sa mu pohľad na to všetko hnusil. Hnedé oči spod bielych krátkych vlasov vyzerali ako dva čokoládové cukríky.
"Čo odo mňa chcete??"
"To čo chce každý."
"Ale ja to nemám."
"Každý chce tvoj pentagram."
"Ale ja ho nemám."
"Klameš!!"
"Neklamem ja... ja ani neviem kde ho hľadať. Ja som sa tiež pokúšala o ňom niečo zistiť. Ale ja neviem kde je. Ani neviem na čo je."
"Ty si taká blbá alebo sa ňou len robíš??"
"Ja nie som blbá a ani sa na nič nehrám nie som vy."
Pozreli na mňa vystrašene.
Žena chytila kľúče. Muž ju postrčil aby ma pustila. Hľadala kľúč ktorý patrí do zámky. Pozerala na mňa pohľadom ktorému som nerozumela.
"Postaraj sa o ňu."
Žena iba prikývla.
Odišiel. Žena ma slabo chytila a postavila na nohy. Tým, že som bola upírom sa mi rany hojili rýchlejšie. Žena ma zobrala na ruky. Bola som ako gumená. Nevládala som sa ani len pohnúť. Otvorila dvere. Svetlo z vedľajšej izby mi osvetľovali rany.
Položila ma na posteľ. Zobrala mokrú handru a poutierala mi krv. Otvorila som oči. Zľakla som sa jej. Oči jej hrali všetkými veselými farbami. Usmiala sa. Vyzerala ako živá porcelánová bábika.
"Odpusť mi..."
"Za čo??"
Spýtala som sa smutným, tichým hlasom.
"Za všetko ja som nechcela to on ma prinútil."
Pozrela som sa na ňu nechápavo.
Vôbec som nemala potuchy o čom hovorí. Počuli sme kroky. Muž odišiel preč. Zavrel za sebou veľké drevené vchodové dvere. Žena mi ukázala, že mám ísť za ňou. Ja som krútila hlavou, že nejdem. Vyhla sa na bok a stiahla ma za ruku. Utekali sme cez čiernotu. Nevidela som si pod nohy. Ale zdalo sa, že tam nie je ani kameňa a ani stromu. Presne vedela kam ide. Potom mi došlo, že to ona spravila to čo sa stalo. Za to sa mi ospravedlňovala. Zastala som. Žena na mňa pozrela. Stiahla ma a skoro som zase spadla. Nachytala kľučku na dvierkach. Potiahla ma k nim.
"Bež preč moja. Utekaj... a nikdy sa sem nevracaj prosím zabije ťa. Ja viem, že ten pentagram máš na krku. Ty vieš o ňom veľa ja to viem. Ale dobre si robila keď si mu klamala."
Usmiala a zdalo sa, že jej vypadnú slzy.
Poďakovala som sa jej a išla naspäť. Cesta sa za mnou strácala. Otočila som sa a šla ďalej. Narazila som hlavou o dvierka. Pred zrkadlom stál Emil. Vyšla som von a hodila som sa mu okolo krku. Vypustila som slzy ktoré som tam zadržiavala. Bola som rada, že som konečne s Emilom. Chytil ma za ruku a vytiahol von na chodbu. Pred dverami stál Alex s jednou babou. Bola skoro tak vysoká ako on. Mala dlhšie hnedé vlas, a prekrásne oči. Alex sa čudoval čo robil Emil na dievčenských záchodoch. Cítila som z toho dievčaťa niečo nezvyčajné. Bola silnejšia ako Emil a Alex dokopy.
"Ahoj ja sa volám Kika. Som Alexova sestra."
Podala mi ruku.
"Ahoj ja som .... hm...... Lilieth."
Usmiala som sa a išla som preč.
Alex ma chytil za ruku a išiel so mnou. Myšlienky mal po prehadzované. A pritom som ešte aj počúvala čo povie Kika. Emil sa nahol aby ju počul.
"Vždy je takáto??"
Spýtala sa so strachom.
"Nie ale radšej sa o nej nebavme. Nemá to rada počuje všetko."
"Je upír, že."
"Nechápem."
"Neboj sa aj ja som. Som Aristokrat. Cítila som, že je nezvyčajná."
"Aha super."
Zahryzol si do pery.
Chytila ho za ruku a potiahla ho k nám. Emil ma chytil za plecia a išli sme do triedy. Kika a Alex zahli za roh. Mali Biológiu. My sme išli do učebne sociológie. Učiteľka už stála pred tabuľou. Dneska tu je nejako skoro nie?? Učiteľka si nás nevšímala. Sadli sme si na miesto. Učiteľka pozrela iba spod okuliarov a venovala sa zase svoje práci. Predtým sme mali písomku. Opravovala ju. Keď videla moje meno, zhrozilo ju. Dala si dolu okuliare, postavila sa a kráčala k mojej lavici. Položila mi písomku na lavicu. Zatvorila som oči. Otočila som sa a jedným okom som sa pozrela na známku.
"Jednička."
Vykríkla som do ticha.
Všetci na mňa pozreli.
"Áno. Jediná Lilieth ktorá dostávala zlé známky ma potešila. Preto som sa aj zhrozila či náhodou nevidím zle. Mala jediná jednotku."
Emil na mňa vypleštil oči.
Zobral mi písomku. Neveril vlastným očiam. Mala som všetko bez chyby. Učiteľka mu dala jeho písomku. Mal dvojku. Potešil sa. mykla som plecami a usmiala som sa. učiteľka ma vyvolala aby som šla odpovedať. Vzdychal som si. Dala som jej žiacku na stôl. Spustila som. Spolužiaci na mňa s údivom pozerali. Učiteľka v nemom úžase. Nevedela čo na mňa povedať. Vedela som jej vyrozprávať aj látky, ktoré budú na konci roka. Učiteľka ma zastavila a poslala na miesto.
Dvere sa otvorili. Vošiel dnu chalan. Bol vysoký, čierne vlasy a blond melírom a s hnedozelenými očami. Bol udychčaný no zakrýval to.
"Prosím vás mohol by som si zobrať Lilieth??"
"Jasné. Ale vrátiš nám ju o chvíľu."
"Nebojte sa. Bude v poriadku."
Usmial sa.
Postavila som sa a odišla. Pokrútila som nevidiac hlavou. Podržal mi dvere aby som vyšla. Zatvoril dvere a išiel so mnou k babským záchodom. Napojila som sa mu na myšlienky. Chcel ma dostať naspäť do dverí. Zastavila som. Otočil sa a schmatol ma za ruku. Vytrhla som sa. nechcela som už nič mať spoločné s tými dverami. Utekala som preč. Potkla som sa o vlastnú nohu a padla na zem. Chytil ma za nohu a ťahal naspäť.
"Mňa sa báť nemusíš."
"Čo odo mňa chceš??"
"Nič."
"Tak prečo na babské záchody."
"Lilieth. To som ja Alex."
Mal sklenené oči.
Zdalo sa, že bude plakať, že ma vidí. Chytila som ho okolo krku. Cítila som všetko. Jeho vôňu tela, ruky ako ma objímajú, pery ako mi šuškajú do ucha slová. No mala som Emila.
Doma ma Emil chytil medzi dverami. Zapozeral sa mi do očí. Chcela som utiecť jeho pohľadu ale nedokázala som to. Telo mi zvierala neistota a strach. Nevedela som či mi chce vynadať, či mi chce niečo urobiť. Nedalo sa to z neho vyčítať. Zavrela som oči. Chytil ma za tvár a priložil svoje pery k mojím. Strhla som sa od neho preč. Nedokázala som sa sním bozkávať. Hlavne nie cez to všetko čo sa za posledných pár dní odohralo. Kusla som si do pery. Otočila som sa a odišla. Zišla som po schodoch dole. Zobrala som si kľúče a odišla preč z domu.
Išla som po starej ceste ktorá viedla do lesa. Bolo mi vtedy jedno či sa o mňa niekto bojí, či niekomu chýbam, všetko mi bolo ukradnuté. Sadla som si k starému dubu. Slnečné lúče prechádzali cez listy stromov a spájali sa na jednom bode. Poletovali tam motýle. No ani to ma nerozveselilo. Bola som ako z iného sveta. Zo sveta kde sa nikto nikdy nesmial, nepoznal lásku, nevedel o čom život je. Bola som ako v karanténe z ktorej sa nikdy nedostanem. Všetky myšlienky sa mi spájali do jedného. Začali mi dávať zmysel. Alex, Mirko a Kris. Neboli to viacerý ľudia ale jeden. Ich tváre boli rovnaké ale pritom neboli trojčatá. Slová ktoré mi hovorili. Všetko som videla pred sebou ako film. Ich chôdza bola ladná a jednotná. Všetky pohyby, ktoré robili boli ako jeden. Pospájala som si ich. Vyšiel mi jeden. Kris. Prečo mi klamal o tom kto je??
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama