XII. Kapitola/ III.

25. května 2012 v 14:53 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
A prečo sa rozdelil a ostal tu ako Alex a Mirko?? Ako to len mohol... Postavila som sa a utekala preč. Potkýnala som sa o konáre a korene stromov. Vybehla som na nejakej čistine. Bolo tam jazierko a nejaký starý dom. Dymilo sa mu z komína. Išla som pomaly k nemu. Slnko osvetľovalo všetko naokolo. Dvere sa pomaly otvárali. Vyšla z nich žena. Bola už stará, mala prešedivené vlasy a oči veselé. Keď ma videla milo sa usmiala. Natiahla ku mne ruku.
"Neboj sa neublížim ti."
Sťažka som preglgla.
Pomaly som šla k nej. Cítila som zvláštnu silu, ktorú som predtým nikdy necítila. Niečo mi hovorilo, že mám stáť. Srdce mi bilo ako divé. Nikto okrem mňa a tej divnej ženy nikto nebol. Telo vravelo stoj ale rozum šiel ďalej. Zdalo sa, že ma priťahuje mávnutím ruky. Pohla som rukou, padla som na zem.
Prebudila som sa až doma. Emil stál nado mnou a hľadel von oknom. Otvorila som oči a posadila sa.
"Emil... ja... ja musím ísť do školy za Alexom alebo Mirkom."
"Moja si v poriadku?? Bojím sa o teba."
"Áno som ale musím ísť za nimi."
"Dobre choď so auta."
Prikývla som.
Zišla som dolu do chodby. Hľadala som si baleríny. Boli v skrinke kde boli aj ostatné topánky. Obula som sa a šla do auta. Emil ma zachytil. Podal mi tašku. Chytil ma za pás a odprevadil do auta. Po ceste do školy bol ticho. Pustila som si cédečko. Emil mi ho vypol.
"Čo robíš??"
"Nemám náladu na pesničky."
"No a čo. Ja tu nemienim sedieť stále po tichu."
"Mňa to netrápi."
Povedal s kludom na hlase.
"Zastav."
"Prečo??"
"Zastav!!"
Skríkla som na neho.
Zastavil. Vyšla som z auta a šla pešo. Emil stál na mieste. Prešla som polovicu cesty. Emil sa ani nepohol. Po ceste som cítila jemnú vôňu. Bol to Emilov parfum. Nestál za mnou. Myslela som si, že mi hrabe. Pozrela som sa naspäť do zeme. Šla som ďalej. Kopala som do kamienkov. Emil letel nado mnou. Nepočula som nič. Bol tichý ako by tam ani nebol. Po chvíli som sa pozrela hore. Uvidela som menšiu siluetu. Myslela som, že je to vták a tak som šla ďalej. Po chvíli som videla na zemi tieň. Začal sa okolo mňa točiť. Videla som všetko čo sa má stalo, čo je a čo bude. Bol to hrozný pohľad na to ako zabíjajú nevinných. Chcela som odísť. No nikto ma nepočul. Driapala som sa hore no šmýkalo sa mi to. Tieň sa mi prispôsobil. Vypustil ma. Padla som k zemi a Emil sa vrhol dolu ku mne. Zastal a rozbil cestu. Utekal ku mne. Chytil ma za ramená a hľadal moje oči. Zdvihla som hlavu. Pohľad na mňa ho šokoval. Nemala som dúhovky a ani zreničky. Ale i cez to som videla, že sa mu tlačia slzy do očí.
"Emil čo sa deje??"
"Tvoje oči. Ty... ty nemáš... dúhovku a ani zreničku."
"Ale mám lebo že vidím."
Zarazil sa.
Neveril čo počul. Zdalo sa, že už mu slzy vypadnú z očí. Boli ako sklenené. Podal mi ruku a potiahol ma hore. Išli sme do školy peši. Po ceste som párkrát popadala. Mala som doráňané kolená.
Pred školou ma pustil. Alex a Mirko akurát vychádzali. Keď ma uvideli naskočil im úsmev na tvári. Utekali za mnou. Objali ma. Na očiach som mala tmavé okuliare tak mi neboli vidieť oči.
"Chýbala si nám."
"Aj ty mne."
"A ja tu nie som??"
"Poďte so mnou. Emil prosím ostaň tu."
Chytila som ich za ruky a odtiahla ďalej.
Sadli sme si na lavičky. Alex sa na mňa pozeral so smútkom v očiach. Čo sa deje?? Došla na to, že sme jeden?? Snáď nie.Mirko sa na mňa zase usmieval. Vzdychla som si. Úsmev som im oplatila. Ponorila som si hlavu do dlaní.
"Vie, že ty, Mirko a Kris..., že ste jedna osoba."
"Toho som sa obával."
"Prečo??"
Pozrel do zeme.
Postavil sa. Neďaleko bol most cez potok. Bol drevený a dosky na ňom ledva držali. Oprel sa o drevené zábradlie. Pozeral sa do pomaly tečúcej vody. Slza mu vypadla z oka a padla do vody. Na hladine sa vytvárali kruhy. Jeho odraz sa rozkalnil.
"Keď si bola malá... stál som vždy pri tebe. Bola si mi vždy ako sestra. Nikdy mi ťa nevedeli nahradiť..." vzdychol si a pokračoval "... ako roky plynuli, ty si bola väčšia. Mala si asi dvanásť rokov, keď si mi povedala milujem ťa. Chodili sme spolu rok. Potom prišiel deň a roztrhli nás. Od toho dňa som ťa stále hľadal. Mal som už tisíce dievčat. Vraveli mi aby som to už vzdal..."
Prerušila som ho.
"A prečo si to neurobil??"
"Preto, že som dúfal, že ťa nájdem. A tak sa aj stalo. Chcel som biť s tebou aj po smrti."
Otočil sa.
Chytil ma pod bradu a nadvihol hlavu. Chytila som mu ruky. Hlavu som natočila do jeho dlane. Pozrela som sa mu do očí.
"A nakoniec som ťa našiel. Príbeh čo sme robili keď sme boli malý končil takto."
Chcela som niečo povedať.
Dal mi prst pred ústa. Usmial sa. nahol sa k mojim perám. Chcela som ho pobozkať. Ale len potichu šepol.
"Máš Emila... on sa mi o teba postará... počkám si tam na teba... ja musím už ísť..."
Pozrel sa hore.
Ostala po ňom iba žiara. Dotyky na mojej tvári a jemná vôňa. Stála som tam ešte chvíľku. Padla som na kolená. Rukami som si prechádzala po tvári kde ma držal. Pozerala som sa na miesto kde stál a vypadla mi slza. Spomínala som na detstvo keď sme sa hrali. Na slová ktoré mi povedal.
V stolíku som si našla jeden zošit. Pozrela som sa načo mi bol. Predmet: Denník
Meno: Katrin Daylis
Rok: 309/1000
Bola som zvedavá koho ten denník bol. Nikdy som to meno v našom rodokmeni nepočul alebo nevidela. Otvorila som ho.
30. Máj 309
Milí denník, dneska som videla toho chalana ktorý sa mi tak strašne páči. Volá sa Mathew Lockwood. Je prenádherný. Ale mamina mi hovorí, že to nie je muž pre mňa. Že vraj je z vyššej rodiny. No ja tomu neverím. Ale viem, že som sa do neho absolútne zamilovala. To je zatiaľ všetko.
Tvoja Katrin.
Otočila som na ďalšiu stránku.
20. Jún 312
Milí denník. Mám 16 rokov ale mama mi ho nechce dovoliť. Mathew je dokonalý, milí a zlatý. Neviem čo proti nemu všetci majú. Zamilovala som sa do neho až po uši. Ale s tým nič nenarobím. Budem sa musieť zmieriť s tým, že mama ma za neho nevydá a, že ho budem milovať neustále tajne. Bojím sa mu to povedať. Preto, že keď som pri ňom cítim sa ako iný človek. Nechcem ho odplašiť odo mňa. Musím ísť ešte sa stavím ahoj.
Tvoja Katrin.
Moc ma zaujímalo kto to je tak som čítala ďalej.
18. September 405
Milí denník, prešlo veľa rokov. No ja som sa už vzdala toho, že milujem Mathewa. Mám dve zlaté deti menom Lilieth a syna Alexeja. Som rada, že ich mám. Sú to moje poklady. Neviem čo by som bez nich robila. Môj manžel Stefan mi moc pomáha. Žije sa nám dobre. Idem sa hrať s deťmi.
Tvoja Katrin.
Pri tomto bola už aj kresba či čierno biela fotka. Dievča na nej sa podobalo moc na mňa. Nevidela som ju poriadne preto, že sa mi zrak vracal. Zošit som odložila do stola a zamkla. Vyšla som z izby. Emil ma sledoval ako ladne idem dolu. V tom mi zazvonil mobil. Bola to Kika.
Kika: Ahoj Lil. Môžem ti tak hovoriť, že J ale to je teraz nepodstatné. Chcela som sa ťa opýtať či by si nešla dneska na oslavu mojich 1000 narodenín. Ak by si došla bola by som rada. Ulica je Westside 83D43. Pár blokov od teba.
P.S. nič nenos o všetko je postarané a darček nepotrebujem.
Zasmiala som sa. bolo to od nej milé. Ale nevedela som kedy bude. Napísala som jej.
Ahoj Kik. Jasné môžeš ma tak volať. A rada prídem len sa chcem opýtať kedy to bude. A bývaš hneď za rohom. A dobre ako chceš bez darčeku.
O pár minút mi došla ďalšia.
Kika: Som rada. Dneska večer o 21:30. Ale pravá žúrka bude o 00:00 v noci.
Usmiala som sa a šla dolu.
"Kto ti písal??"
"Kika. Pôjdem na jej oslavu."
"Dobre ale dávaj si pozor."
"Neboj budem."
Išla som sa napiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama