XIII. Kapitola/ II.

25. května 2012 v 14:58 | Lili´s |  Na Krídlach Lží
Rozišla som s ňou. Ja som šla svojím životom a ja svojím. Rozdelili sme sa len kvôli chalanovi. Snažila sa nás dať dokopy ale nechcela pochopiť, že bezo mňa je šťastnejšia. Mala jeho. Potom sa po škole roznieslo, že je tehotná. Išla som sa jej to opýtať. Bola na záchode sklonená so slzami. Bála sa čo jej urobí mama keď sa to dozvie. Nakoniec si povedala, že má 18 a je to jej život nebude sa jej báť. Odišla domou. Pobalila si veci a odišla k nemu. Pár dní na to bola na ultrazvuku, zistili, že o pár dní bude rodiť, že si ju tam nechajú. Narodila si sa. O dva roky neskôr ste išli za mnou. Chcela mi ťa ukázať. No deň tvojich narodenín, sa jej stal osudní. Aj tvojmu ocovi. Ako auto narazilo buchli si hlavu a ostali omdlený. Auto začalo horieť. A zhoreli s ním. Katrin.... bola šťastná, že ťa mala. No došla si o ňu ty."
"Ale jedno nepochopím."
"A čo také??"
"Každý mi hovorí nie čo iné. Najprv mala byť v zrkadle, potom jej sestra Sanya. Wem mi povedal, že ju zabili a vy, že mala autonehodu."
Podala mi ruku.
Vytiahla ma hore. Išli sme do nemocnice. Arriane tam poznala asi každého. Zaviedla ma do miestnosti kde boli zápisy o všetkých pacientoch. Vybrala jednu krabicu. Prehrabovala sa v nej do vtedy, pokiaľ nenašla jednu zložku. S radostný úsmevom ju vybrala. Bola hrubá a stará. Ani sa nečudujem je z roku 1905. Odfúkla som z nej prach. Arriane sa rozkašľala. Bolo na nej moje meno.

Lilieth Daylis 1.9.1905
Dieťa sa na rodila zdravé. Váži ......... a meria ........ cm. Zvláštne na nej je, že sa narodila so zubami. Očné zuba má dlhšie ako majú byť. Do roku sa stratia.

Robili si o mne zápisy ako by som bola laboratórna myš. Pozrela som sa na Arriane. Mykla plecami. Sklonila som hlavu a čítala ďalej.

Dieťa je iné ako ostatné. Matka dieťaťa Katrin, musela mať niekoho v rodine s takouto chorobou. Otec nie je známi. Nemáme o ňom ani dôkaz, že je jeho. Dieťa nebude mať - snáď - v dospelosti problémy.
"Počkať. Toto mi tu nesedí."
"A čo??"
"To meno. Julia Cortézová."
"Prečo??"
"Predsa ona pracuje v Seattlei v nemocnici. Ako to, že je podpísaná na mojej lekárskej správe??"
"Lilieth, odkedy žiješ... všetko je iné. Niektorý hovoria, že si narušila harmóniu života... iný, že si votrelec. Nikto ťa nevidel keď si bola malá, nikto nevedel kto presne si."
"Teraz mi to všetko do seba zapadá. Mama mala dcéru ešte predo mnou. To bola Lilith nie ja. Preto ja a Lilith máme toľko spoločné máme tu skoro istú minulosť. Wem sa narodil po nej. Nevedel ju nájsť keď ju uniesli. Mamu potom mali zabiť no jej muž teda môj otec ju oživil, že sa stala upírom. Prisťahovala sa sem. Myslela si, že otec mi zomrel, ale zaľúbila sa do neho druhýkrát. Toto je to všetko. Preto mi každý hovoril niečo iné. Každý si pamätá istú časť môjho, jej a ich životov. Už mi to dáva logiku."
"Nestíham."
"Prepáč."
"V poriadku. Začína sa stmievať. Asi by si mala ísť domou. Poď hodím ťa tam o dve hodiny si doma."
Prikývla som.
Usmiala som sa a išla za ňou. Zložku som položila na stôl. Zatvorila som dvere. Výťahom sme vyšli hore.
Arriane bývala chvíľku od nemocnice. Vybehla si hore pre kľúče od auta a odniesla ma domou. Wem ma už očakával pred dverami. Emil si ešte stále na nič nepamätal. Objala som ho a išla za Emilom. Wem kývol Arriane nech ide dnu. Vošla a zavrela dvere. Pozrela sa do obývačky. Keď uvidela Emila prebehli jej zimomriavky po ruke. Wem ju sledoval.
"Dáš si nie čo na pitie??"
"Čo?? Ach áno poprosím čistú vodu."
"Jak je libo."
Usmiala sa.
Išla k nám do izby. Sadla si na fotelku a sledovala nás. Snažila som sa mu oživiť spomienky, ale nič nepomáhalo. Prenos spomienok z mojej mysle by ma stálo život. Nechcela som to riskovať. No pre neho by som urobila všetko. Sedela som pri ňom. Prišlo mi zle. Začalo ma napínať. Utekala som hore na záchod. Wem utekal za mnou. Bola som zohnutá nad WCkom.
"Zlatko??"
"Áno??"
"Nie si náhodou tehotná??"
"Čo ti šibe nemôžem biť."
"No ako myslíš."
Otočil sa a odišiel.
Toto boli moje najhoršie dni. Emil sa postavil a išiel hore za mnou. Zostal stáť medzi dverami. Pozeral na mňa. Otočila som sa. spláchla som a odišla. Drgla som do neho. Pozrel sa dolu. Prečo si na nič nepamätám?? Vkročil dnu. Rukou prechádzal cez všetko cez čo mohol. Stála som za dverami a sledovala ho. Pri vani keď prešiel cez môj sprchoví gél, zastavil sa. vyzeral ako keby sa snažil rozpamätať alebo by sa mu vracali myšlienky. Chytil ho a otvoril viečko. O voňal ho. Zavrel oči. Pustil ho na zem. Otočil sa smerom ku mne. Išiel ku mne ja som len nehybne stála. Postavil sa predo mňa. Chytil ma za bradu a pobozkal. Chytil ma za hlavu a ponoril do jeho hrude.
"Lilieth Milujem ťa."
Vykríkol zo seba.
Zo očí sa mi pustil vodopád sĺz. Z ničoho nič si pamätal na tie dni ktoré sme prežili. Na slová ktoré som mu hovorila. Na to všetko. Silno som ho objala. Nechcela som ho pustiť. Chytil ma za tvár. Pozrel sa mi do očí.
"Lilieth. Prepáč ja nemôžem s tebou biť."
"Prečo??"
Spýtala som sa zarazene.
"Ten hore mi to zakazuje. Prepáč mi to. Ja musím."
Vytrhla som sa mu z náruče.
Išla som do izby zabuchla som za sebou dvere. Emil mi klopal.
"Lilieth, prosím otvor mi. Myslíš si, že mňa to nebolí?? Nechcem to tak ako ty, ale musím ho poslúchnuť. Prosím Lilieth, pochop to."
Odišiel.
Počula som ako schádza dolu po schodoch. Wem sa ho opýtal čo sa stalo. Sadli si a rozprávali sa. Arriane išla za mnou do izby. Chcela aby som jej otvorila. Poslala som ju preč. Povedala mi, že som presne taká ako mama. Tvrdohlavá a nedám si povedať. Odišla so slovami, že ak by som niečo potrebovala tak nech jej dám vedieť. Zobrala som si mobil. Pozerala som si fotky. Začala som plakať. Začula som známi hlas.
"Lilieth. Neplač. Bude to dobrý. Rány se zahojej. Prosím neplakej."
Ten hlas išiel vždy z nikadiaľ.
Nikoho nikde nebolo. Všetko bolo v tie dni ako padnuté na hlave. Ľahla som si. Zavrela som oči a zaspala.

Na druhý deň som išla konečne do školy. Mirko stál ako vždy na tom istom mieste. Išla som za ním. No išla k nemu nejaké dievča. Mala blond vlasy s rúžovým melírom. Zastala som. Videla som jej do tváre. Bola to kapitánka roztlieskavačiek. Mirko ju chytil okolo pásu a odišli. Zahladená do zeme som odišla dnu. Prečo je všetko inak?? Pre každého som ako vzduch.Pri tejto myšlienke som mala slzy na krajíčku. Otvorila som si skrinku a zobrala veci na hodinu. Vrazil do mňa jeden chalan. Mal čierne krátke vlasy a modrozelené oči.
"Promiň."
Ospravedlnil sa.
Ten hlas mi bol až moc známi. Rozmýšľala som celú hodinu odkiaľ ten hlas poznám. Celý deň som ho nevidela. Bol ako duch. Nikde ho nevidieť. Išla som do jedálne. Mirko stál v rade. Išla som za ním. Chytila som ho a otočila. Usmiala som sa na neho. No on bol ako z kameňa. V očiach mal výraz vystrašeného dieťaťa. Odsotil ma od neho a odišiel preč. Ostala som tam nemo stáť. Pozrela som sa do zeme a odišla preč. Vybehla som hore schodmi na strechu. Videla som tam jeho. Toho chalan čo do mňa drgol. Sedel na lavičke a pozeral pred seba. Buchla som prsteňom do zábradlia. Otočil sa.
"Kto tam je??"
"Prepáč."
"Lilieth. Promiň."
"Začo?? A počkať odkiaľ poznáš moje meno??"
"Zaslechl jsem ho když na tebe někdo křičel."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama