Červenec 2012

Prvý deň a nová láska Diel 8.

16. července 2012 v 12:11 | Lili´s |  "Poviedky"
Ráno som začala s prechádzkami na miesta kam chodila. Ani sa nečudujem, že sa jej to tak páčilo. Výhľady boli prekrásne. Netušila som, že na tomto mieste je také veľké jazero, ktoré sa pod lúčmi slnka trblietalo ako striebro.
Na jednom mieste som našla stopy šmyknutia. Pozrela som sa dolu. Padala dobrú výšku. Dolu boli útesy. Stála som na okraji. Chcela som pocítiť ten pád. Ako mi prúdi a hľadí vietor tvár. Mala som pocit, že padám. Otvorila som oči. Bola som tesne nad vodou, keď som roztvorila krídla. Toľko som o tom snívala až som to urobila. Ale ako?? Ako som sa prinútila skočiť bez toho aby som si to uvedomila?? Veď to nie je možné alebo áno?? Ak hej tak ako?? Dá sa to vysvetliť?? Ach prečo musím ja chápať. To je jedno.
Vedela som, že ona sa pri nútiť nemusela, ale, že to urobila bez donútenia. Len si možno neuvedomovala aké to bude mať následky.
Stále som sa vznášala vo vzduchu. V tom sa mi vo vode zjavila. Prúd ju odnášal. Išla som v smere, ako jej telo. Doviedlo ma to až k čistinke. Kde bola voda plytká. Zmizla. Na brehu so si všimla stopy, že sa vyťahovala von z vody. Tak ona predsa len žije. Ale prečo sa o to nikto nezaujímal?? Pre toto sa mi zjavila v knižnici, aby som jej pomohla. Vedela, že aj sa nevzdám a urobím všetko pre to aby som jej pomohla.
Začalo sa stmievať. Vybrala som sa domou. Po ceste som si dávala do kopy všetky tie miesta. Hľadala jedno kde by to mohla urobiť. Dúfam, že sa jej nič vážne nestalo.
Ani som si nevšimla a bola som pri útese. Vzletela som hore. Nechcelo sa mi kráčať tak som sa zviezla domou. Andreas ma už čakal. Pripravil večeru. Sedel pri stole a vyzeral ma. Ja som neubrzdila a vletela som do komína. Keď som sa vykotúľala pozeral na mňa ako na zjavenie.
"Nepozeraj tak na mňa a radšej mi pomôž," skoro som na neho zakričala.
"Zlatko poznáš také, že Priateľ ti pomôže ale až keď sa dosmeje??" začal sa smiať. Haha veľmi smiešne. Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Išla som do vane si zmyť sadze. Krídla boli namiesto bielych, čierne. Zobrala som kefu a začala drhnúť pierko po pierku. Dozadu som si nedočiahla. Nezostávalo mi nič iné len zavolať Andreasa.
"Zlatko. Poď mi pomôcť prosím ťa a nech ti to netrvá," rozkričala som sa.
"Čo potrebuješ??" pozeral na mňa ako sa snažím vymyť tu čiernu z krídel.
"Nestoj tam a pomôž mi ich umyť vzadu," prosila som. Nechcene vkročil dnu. Chytil kefu a drhol mi ich. Vyzerala som hrozne. Takáto čierna som nebola ani keď sme sa ohadzovali ako malý blatom.
Dal mi na ne šampón. Keď mi ich umýval skoro som zaspala. Bolo to príjemné. A komu by nie. Spláchol mi ho a podal mi uterák. Osušila som sa. Poďakovala som sa mu. Otvoril mi dvere. Išla som sa obliecť do izby. Potom mi zišlo na um, že ja uterák ani nepotrebujem. Mohla som sa zakryť krídlami. Osušila som si ich a dala na seba prvé čo mi zišlo pod ruku. Odniesla som uterák na vešiak a zišla dolu do kuchyne. Práve zapaľoval sviečky. Čo chce urobiť?? Teda o čo sa pokúša?? Toto ľudské uvažovanie je naozaj divné. Stála som medzi dverami a sledovala ho. Zbadal ma. Odsunul mi stoličku a posadil ma.
"Čo sa tu deje??" zarazene som pozerala naokolo.
"A prečo by sa malo niečo diať??" zasmial sa. Mykla som plecami. Jedli sme potichu. Nikomu ani nezišlo na um niečo povedať.
Dojedli sme. Podal mi pohár s nie čim červením. Napili sme sa. do úst sa mi dostalo niečo tvrdé. Vybrala som ho. Bol to prsteň. Pozrela som sa na Andreasa, čo to má biť. Kľakol si. Zmračila som obočie.
"Asi sa pýtaš načo si kľakám. Ale sme dosť starý na to aby som sa ťa opýtal Vezmeš si ma??" čakal na odpoveď. Nevedela som čo povedať. Vyrazil mi slová z úst. Zarazil ma ako sa len dalo. Nezmohla som sa ani na Áno.
Prikývla som. Dal mi ho na prst. Začal žiariť.
"Odkiaľ ho máš??" zmetene som sa opýtala.
"Je ukovaný z vody, z bielych mrakov a lásky," žmurkol. Pobozkal ma. Prsteň sa spojil s jeho. Srdcia na retiazkach sa rozsvietili. Po chvíle sa priťahovali, až sa im to podarilo. Z celili sa do jedného. Nedali sa rozlúčiť. Splynulo do jedného celku.
"Jedno telo, jedno srdce," pošepkal. Teraz som chápala prečo mi ho dal keď som bola malá. Čakal kým vyrastiem aby ma mohol mať naozaj iba pre seba a nikomu nikdy dať. Bola som iba jeho. Nikto by ma od neho neodlúčil iba ak nasilu. Patrili sme k sebe. Vedeli sme to vtedy, vieme to aj teraz.
Pobozkal ma. Chytil ma na ruky a odniesol do postele. Položil ma a prikryl. Dal mi pusu na čelo a odišiel. Sny som mala divoké. Snívalo sa mi o nej ako padala. Ako sa vytiahla z vody a kde sa práve nachádza. Vedela som, že zajtra mám poslednú šancu ju nájsť, potom bude po nej. Nič nebolo pre mňa tak dôležité ako ona a jej život. Predsa som jej strážny Anjel. Jej život závisel iba na mne. Keby som jej nepomohla radšej ani nechcem vedieť čo by mi doma urobili.

Prvý deň a prvá láska Diel 7.

16. července 2012 v 12:05 | Lili´s |  "Poviedky"
Večer sme si sadli k telke. Držal ma za ruku. Ľahla som si mu na kolená. Pozerala som sa mu do očí. Usmial sa. Bože ja sa roztápam. Jeho úsmev je fakt na zjedenie.
"Inak nie čo som ti zabudla povedať," hlas sa mi začal triasť.
"Čo také??" zvážnel. Začala som sa báť čo mi na to povie. Alebo ešte lepšie, čo mi tak asi urobí, keď som mu to mala povedať hneď ako som ho videla.
"Zabudla som ti to povedať, ale napadlo ma to až teraz. Mal si ísť k Tereze niečo chcela," hlas som mala upevnený ale sem tam sa mi triasol.
"Pôjdem k nej zajtra," bez náladne odpovedal. Bála som sa iba pre toto?? Nič viacej mi tomu nepovie?? Iba pôjdem k nej zajtra?? No však dobre. Aspoň viem na čom som. Asi len na lodi plnej vody, ktorá sa každou chvíľou potopí. Pozrel sa na mi do tváre. Mykol plecami. Zdvihol jedno obočie, a vytiahol jeden kútik. Mňam. Nič krajšie som si asi ani nemohla priať. Alebo áno?? No tak asi aj hej, ale ja som chcela iba jeho nikoho iného. Pozrela som sa do zeme. Zamračil sa.
"Čo sa deje??" začal mať starosti. Pokrútila som hlavou. Nechcela som mu tým zaťažovať hlavu. Sadla som si. Prepla som telku na hudobnú stanicu. Išli tam piati chalani. Vyskočilo okienko kde bolo napísané kto to je.
"Len mi nehovor, že sa ti páči One Direction," zasmial sa.
"Žiarliš??" podpichovala som ho.
"Ja?? Nikdy. Len niekedy," zasmial sa.
"A to je práve teraz, že," vyplazila som mu jazyk. Chovali sme sa ako malé deti, ktoré sa hádajú komu tá lízanka patrí. Smiali sme sa ako blázni. To všetko krásne prerušil zvuk prijatej pošty na E-Maili. Vzdychla som si. Bože práve teraz ma niekto otravuje. Ja toho dotyčného zabijem. Bola to jedna pani. Poslala mi niečo ohľadom toho prípadu. Otvorila som ju. Bola tam jej fotka. A všetky jej údaje. Potešila som sa. pozrela som sa na koniec E-Mailu. Podpísala sa tam nejaká Pani Millerová.
"Zlato??" zakričala som.
"Už bežím. Čo sa deje??" pozrel sa na počítač, zarazene pozeral a pokračoval, "odkiaľ to máš??"
"Poslala mi to nejaká pani Millerová. Nevieš kto to je??" zo strachom na hlase som na neho pozerala.
"Je to vedúca v knižnici. Tá malá blondínka s modrými očami," prerušil sa, "ale odkiaľ ona vie o tom čo si hľadala??" Na mňa nepozeraj. Jedine čo mi napadlo mu na to odpovedať. Ťažká otázka. Ako mu mám vysvetliť, že som hľadala knihy o niektorých skalách na školskú prácu. To by nebola dobrá výhovorka. Premýšľala som ako sa z toho vyhovoriť.
"No hľadala som nejaké knihy aby som sa pozrela na tie skaly, no lepšie povedané miesta kde to dievča chodilo. A asi jej to pripomenulo, tak mi poslala toto," obraňovala som sa ako to len šlo.
"To je v pohode ako vidím v údajoch, bola to jej dcéra," odvrátil pohľad. Zdalo sa mi, že mu z oka vypadla slza. No možno som si to iba namýšľala. Čo som mu mala povedať?? Asi nič.
Kašlala som na to. Odpísala som jej.
Dobrý deň. Ďakujem Vám, ste moc milá, že ste mi to poslali. Ale odkiaľ ste vedeli, že potrebujem toto?? Nechcem biť zlá ani nič len ma to trochu zaujalo. A ešte raz Vám ďakujem.
Alex.
Ani som moc nečakala a odpísala mi. Tá je ale rýchla. Správa sa mi otvorila sama. Bože zase sa mi tu niekto hrabal?? Andreas nevieš niečo o tom?? Začala som sa o ňu viac zaujímať. Začala som si to čítať.
Keď si hľadala knihy o tých skalách a miestach, napadlo mi, že si sa začala zaujímať o ňu. A potom keď som išla pozamykať, všimla som si, že jeden počítač ide. Zabudla si ho vypnúť. Nechala si tam aj stránku z novín v ktorých bolo o nej písané. Tak ma napadlo poslať ti to. A ak by si ešte niečo potrebovala daj vedieť. Rada ti poslúžim.
Veľmi milá pani. To dievča malo šťastie, že má takúto mamu. Veď kto by takú nechcel.
V tom všetkom som úplne zabudla na Andreasa. Vypla som počítač a išla za ním. Bol hore v mojej izbe. V ruke držal rámik s fotkou kde som s ním ako malá. Tento krát som videla jasne, že v očiach sa mu zaligotala slza. Usmieval sa. Nechcela som ho vyrušiť zbytočnými poznámkami alebo otázkami.
Pri pohľade na neho, som videla všetko. Chýbalo mi to ako sme sa doma hrali, hádali kto má koho viacej rád, ako sme si robili vždy navzájom zle. Teraz je všetko preč. Padla som na kolená. Hlavu som mala ponorenú v dlaniach. Pomedzi prsty sa začala hrnúť voda z mojich očí.
Chytil ma za chrbát. Teplo sa mi rozlialo po celom tele. Mala som pocit, že som doma. Chcela som sa zase tak baviť ako pred tým. No to už asi ani nebudem môcť. Nie pokiaľ budem tu na zemi.

Prvý deň a prvá láska Diel 6.

16. července 2012 v 12:02 | Lili´s |  "Poviedky"
Ráno som šla do knižnice. Po ceste som stretla Terezu ako sedí s kamoškami v kaviarni, ako pijú čaj. Zakývala mi. Chcela aby som sa k ním pridala. Šla som za nimi.
"Sadni si k nám," povedala.
"Prepáč ja sa ponáhľam do knižnice. Musím niečo spraviť. Možno nabudúce dobre. A ak by som niečo potrebovala mohla by som ti dať vedieť??" odpovedala som so strachom. Prikývla, že áno. Usmiala som sa. Rozlúčila som sa s ňou a šla som ďalej. Andreas bol hore nado mnou. Bála som sa, že ho niekto uvidí. No asi to bolo márne. Zabudla som, že Anjeli majú schopnosť byť neviditeľný.
Pred knižnicou som zastavila. Obzrela som sa okolo seba či tam niekde nenájdem Andreasa. Nikde nebo. Vzdychla som si. Vykročila som hore po schodoch. Dvere boli obrovské a na nich ornamenty. Otvorila som ich. Zaškrípali. Vnútri bol jeden stôl s pokladňou. A medzi každým regálom jeden s počítačom.
"Prajete si??" ozvalo sa mi spoza chrbta.
"A, áno prosím Vás potrebovala by som si pozrieť knihy o tunajších skalách..." pokračovala som. Pozerala na mňa. Asi ani nepočúvala čo som hovorila. Dvere sa zabuchli. Ukázala mi všetky knihy. Poďakovala som. Sadla som si k počítaču. Počula som hlasy. No okrem mňa tam nikoho nebolo. Predo mnou sedela ona. To dievča čo som jej mala pomôcť.
"Pomôž mi prosím," naliehala. Lenže ja som nevedela ako. Nevedela som kde je. Nevedela som o nej nič. Ukázala na jednu stránku v knihe. Bola na nej hora. No nebolo tam ako sa volá. Pozrela som sa naspäť. Nebola tam. Obzerala som sa naokolo. Nikde nebolo napísané kde tá hora je ani ako sa volá.
"Prosím vás... mohla by som sa opýtať?? Ako sa volá??" spýtala som sa.
"Ale to je hora Orly Dráb," povedala potichu. Bojí sa povedať jej názov nahlas?? Ak áno prečo?? Čo sa tam sa tam stalo?? Myšlienky sa mi búrili ako more. Nevedela som ktorú prv poslúchnuť.
Na internete som si dala jej názov. Bola tam jej poloha a všetko čo sa stalo. Našla som jeden článok. Týkal sa tej baby.
V Piatok 27.4.1995 na tejto skale videli ako mladé dievča skáče dolu. Jej telo sa nenašlo.
Domnievame sa, že rieka jej telo odplavilo preč, za hranice nášho štátu. Preto prosíme všetkých, ktorý uvidia vo vode niečo podozrivé aby sa išli na to pozrieť z blízka. Ak by to bolo telo aby ho vybrali a skontaktovali políciu.

Čo sa tu do pekla deje?? Myšlienky neutíchali. Mala som plno otázok, no nevedela som u koho začať. Či u reportéra, polície alebo začať hľadať ľudí ktorý ju videli naposledy. Nechcela som vzbudzovať podozrenie, že sa zase otvoril ten prípad, ale mala som jej pomôcť a to je podstata.
Tereza prišla za mnou. Sadla si. Pozerala na knihy. Zmračila sa, nadvihla jedno obočie a stále dookola. Mala som chuť sa jej opýtať čo sa jej nezdá. Ale radšej som držala ústa.
"Kde je Andreas??" opýtala sa. Prečo ju práve on zaujíma?? Čo s ním má?? Predsa sú len kamoši tak prečo mu lezie stále za riťou?? Nechápem ju. Sa divím, že mu o nevadí. A možno už ani nie. Však je tu dlhšie ako ja. Tak neviem prečo sa strachujem. Mal na výber plno iných dievčat a vybral si mňa. "Svoj druh" a keby chcel tak by ma niekam možno poslal. Kto vie.
"Neviem," povedala som arogantne.
"No dobre. Ak by si ho videla povedala by si mu, že ma prísť ku mne?? Niečo potrebujem s ním prebrať ohľadom...," zasekla sa a pokračovala "ale nič. Len mu povedz nech príde ku mne. Dobre."
"No ok," povedala som. Ohľadom čoho?? Nášho vzťahu alebo ich kamarátstva?? Dúfam, že ani jedno. Nikdy by som nepovedala, ale trápilo by ma kebyže niekto Tereze povie nie a ona si je pevná toho čo povedala a uvážila. Chápem, že nie je práve obľúbená na škole, ale nechápem dievča ako ona, by mala aj na viac. Keby si mala vybrať medzi Andreasom a iným chalanom zo školy, tak by určite povedala, že Andreas, pretože je pre ňu niečím iný a príťažlivý. A to Anjeli sú. No on je niečím viacej ako Anjelom. Je hviezdou v tmavých dňoch, ktorá osvieti všetko kam vkročím.
Andreas vošiel za mnou. Sadol si pri mňa na stolička a chytil ma za pás. Pozrela som sa do jeho očí čo sa deje. Nemal tam nič a možno aj áno len som to nevidela. Zase tie motýliky. Neznášam ten pocit, ale aspoň viem, že ho stále ľúbim.
"Zlatko," prehltol a pokračoval "pamätáš sa na ten deň keď sme sa po prvé videli??" opýtal sa smutne.
"Prečo by som nemala bolo to predvčerom," zasmiala som sa.
"Mala by si o mne niečo vedieť," zosmutnel ešte viacej.
"Čo sa deje??" hlas mi zváhavel.
"Keď si sa narodila, bol som pri tom. Videl som ťa v plnej kráse. Žiadny Anjel nikdy nebol ako dieťa. Takže som ťa videl bez ničoho ešte pred tým. Vtedy som vedel, že budeš moja. A nikoho iného. Keď si sa prebrala, tvoje oči boli ako dve malé nebíčka. Dokonalé, modré oči. tvoje pery boli rude ako krv a pokožka tak jemná, že aj satén bol drsný. Dal som ti vtedy na krk retiazku zo zlatým..." skočila som mu do reči.
"Zo zlatým srdcom, ktoré sa dá rozpoliť a dať svojej polovičke," pozerala som sa mu do očí a pokračovala "mám ho stále pri sebe. Nikdy ho nedávam dolu." Ukázala som mu ho na krku. Boli tam dve mená. Moje a jeho. vždy v sne sa o niečom takom zmienil, no ja som nevedela o čom. Až teraz. Spomenul si na to. Spomenie si aj na to kedy som sa narodila?? Vie o mne viacej ako ja o ňom?? Ak áno tak prečo mi to nepovie?? Otázky na ktoré asi ťažko nájdem uňho odpovede.

Prvý deň a prvá láska Diel 5.

16. července 2012 v 11:59 | Lili´s |  "Poviedky"
Začnem si asi písať denník. Cez to všetko čo sa stalo nemám jasnú hlavu. ale dúfajme, že za pár dní to bude v poriadku. Veď čo chcem?? Som tu dole len druhý deň a chcem mať vo všetkom jasno. Ach naozaj bolo všetko jednoduchšie keď som bola hore. Iba som sa pozerala aký tu je zmätok a čo všetko sa tu deje a byť rada, že nemusím biť v tom. Lenže môj milovaní otecko si povedal, že ma sem pošle. No fajn. Priúčaj sa všetkému - jeho posledné slová pred vyhnaním.
Vstala som. Nechcelo sa mi opustiť teplú posteľ. V izbe bolo najmenej -20. Pozrela so sa na hodinky. Bola som hore päť minút pred zazvonením budíka - zase. Štvalo ma to. Postavila som sa a išla som sa obliecť. Počula som buchnutie dverí. Zľakla som sa kto alebo čo to je. Na stole som mala položený nožík. Vlastne ani neviem čo tam robil. Zobrala som ho a išla som dolu. Šla som potichu ako som len mohla. Za chrbtom mi niečo preletelo. Otočila som. Keď som sa naspäť prekrútila vystrašil ma Andreas.
"Pane bože nabudúce mi daj aspoň vedieť, že prídeš prosím ťa," povedala som. Len sa usmial. Podal mi ruku a odviedol ma dolu do kuchyne. Posadil ma na stoličku. Čo plánuje?? Sledovala som jeho pohyby a obratnosť v kuchyni. Čo by mne trvalo hodinu on to mal za 5 min. V úžase som nedokázala spustiť oči. Predo mňa položil tanier s raňajkami. Prekrásne voňali.
"Budem ti pomáhať kým sa tu nezabývaš dobre," žmurkol. Sladký. Iné myšlienky som ani nemala. Nemala som ani chuť sa pustiť do jedla. Pozeral na mňa. Robil ksichtíky. Bol zlatý. Vyzeral akoby zabával dieťa. A čo ak som mu tak prišla?? Veď nie som o nič staršia ako on. Možno vo mne vidí to malé dievčatko ako v nebi. Možno som pre neho malá a má "poslanie" ma chrániť. Viac menej všetko zapadalo do seba. Divné.
"Odkedy si tu??" spýtala som sa nútene. Zasekol sa. Pozeral na mňa akoby videl ducha.
"Zhodili ma pár dní po tom čo si mala 5 rokov," povedal smutne.
"Prečo??"
"Pretože ty si mala poslanie aby si našla jednu babu a zachránila ju. Ja som sem mal ísť ako ten čo ťa tu bude ochraňovať. Zhodili ma skorej aby som si navykol. A keď sa tak stalo tak ťa zhodili. Neviem ako ma vedeli nájsť a kam ťa dať do školy. A možno preto aj tie sny. Ale to je teraz už jedno si tu, milujem ťa, a nechcem ťa stratiť," povedal so strachom. Chytila som mu ruku sadol si ku mne na stoličke. Objala som ho. Rozmýšľala som nad tým, že láska dokáže nie len človekovi zamotať hlavu. Asi tie motýliky v žalúdku, myslenie iba na neho a to všetko okolo toho, možno to bol ten pocit lásky, ktorý cíti každý z nás. Do teraz som nevedela ako vyzerá láska. Nikdy som to necítila ani nevidela. Ale tu dole jej je veľa. V každom z nás. Pocity vo mne prevládajú ako na horskej dráhe. Niekedy mám chuť niekomu vraziť, inokedy s ním plakať. Všetko bolo na jedno kopyto. Ja aj on sme Anjeli. A to je podstata toho všetkého sme jeden. Nikto nás nerozdelí. Dúfam.
Hodil predo mňa papiere. Pozrela som sa na neho čo to má biť. Ukázal na jeden papier.
"To je ona??" spýtala som sa zvedavo.
"Áno. Nikto nevie kde býva, nikto ju nevidel od tohto dátumu," pozeral na to vážni pohľadom. Začala som sa báť. Nevedela so čo som mala robiť. Premýšľala som kde by som mohla o nej zistiť viacej. Možno tam hore, ale ako sa tam dostanem?? Asi nijako. Musel by si ma zavolať on, ale to nebude také ľahké. Som Anjel neviem páchať zlo. A to ma teraz najviacej štvalo. Nemám nič aby som jej pomohla. Som bezvýznamná. Fú čo teraz budem robiť?? Všetko mám pred nosom ale nevidím v tom nič.
"Čo je toto??"
"Čo?? Toto?? To je jej denník. Prečo??" spýtal sa zaujato.
"Možno v ňom niečo nájdeme. Nejaké informácie o tom kde by sa mohla nachádzať a tak," odpovedala som nervózne. Otvorila som ho. Našla som prázdne stránky. Nikde nič nebolo napísané. Začalo ma to štvať. Každá stránka bola prázdna. Nikde ani len známka toho, že tam niekedy niečo bolo písané. Sedela som nad ním. Začala som zaspávať. Nemalo to cenu. Zavrela som ho, zobrala do izby a hodila na stolík. Zaliezla som do postele a zaspala.
Večer som sa zobudila na svetlo. Pozrela som sa na stolík. Denník, jeho listy svietili. Zobrala som ho do ruky a začala čítať. Bola som v obraze. Vedela som všetko čo som chcela. Všetky miesta. Jej prvú lásku a aj posledný rozchod. Napísala to do denníka ako keby chcela aby ju niekto nešiel. Na poslednej stránke bolo napísané: "Hľadaj tam kde je miesto ako posledné, ale zároveň ako prvé." Nerozumela som tomu. Jej denník vo mne vyvolal divné pocity, ktorým by ani človek nepochopil. Všetko bolo akoby sa chcela zabiť. Všetko písala v temných hádankách, ktorým som nepochopila.
Aspoň nie som jediná, ktorá má takéto myšlienky. Každý chce od sveta niečo čo nemôže mať. A to robí svet temný. Musím asi pochopiť to čo chcem aby som to vyžadovala. No neviem to naisto. Mala by som sa báť?? Alebo naopak. Mala by som sa začať radovať?? Ja neviem. Oni si ma len tak zhodia a myslia si, že všetko za deň pochopím. Lásku, pocity, všetky gestá a to všetko. Veď ja ani neviem, či vlastne naozaj Andreasa milujem. Či to nie je iba klamlivý pocit. A či vlastne aj on mňa, či ma nechce iba oklamať a potom nechať. Ničomu tu nerozumiem. Chcem sa vrátiť hore. Tak kde naozaj patrím, ale zároveň chcem biť aj tu s človek na ktorom mi záleží. Chýba mi každým dňom. No myšlienkam zakázať nemôžem aby som na neho nemyslela, aby ho nepúšťali do mojej hlavy. Možno toto robil aj iným dievčatám.

Prvý deň a prvá láska Diel 4.

16. července 2012 v 11:55 | Lili´s |  "Poviedky"
V noci došiel do parku. Sedel na lavičke vedľa starej lampy, ktorá žila z posledného. Ja som sedela pri rieke na zemi. Pršalo a bola studená a po tele mi prechádzali zimomriavky. Pozeral ako tam sedím. Na mihalniciach mal kvapky, tiekli mu po tvári, krátke mokré vlasy sa mu leskli pod svetlom lampy. Zaľúbila so sa po druhý krát. Prišiel si sadnúť ku mne na zem.
"Niečo si mi chcela ukázať nie??" povedal potichu.
"Áno počkaj chvíľu," postavila som sa. Dala som si dole tričko. Pozeral a mňa ako na blázna. Čo si pomyslí keď ma uvidí?? Dúfam, že neodíde a nebude sa mi vyhýbať. Koža na chrbte sa mi roztrhala a vyšli z nej krídla. Osvietili celý park. Zakrýval si oči aby neoslepol. Keď žiara ustala, išiel na nich nechať oči.
"Wow, tak niečo takéto som nečakal," povedal nadšene. Postavil sa. Dal si aj on dole tričko. Kvapky mu tiekli po jeho vypracovanom tele. Krídla ma založené na chrbte. Boli biele, zamatovo hebké a mohutné. Obaja sme boli jedno, ale on musel biť starší lebo dokáže pochopiť ľudí a vie čo je čo. Ja som iba malý túlavý Anjel.
"Sme jeden - jedno telo, jedno srdce," povedal vášnivo. Slová z jeho úst boli sladké ako... ako... neviem k čomu to prirovnať ale boli sladké. Dokonalé pery sa mu triasli od zimy. Stiahli sme krídla. Dal mi jeho bundu a odišli sme.
Odprevadil ma k domu. Objala som ho. Nechcela som ho pustiť bol to jediný "človek", ktorého som mala. Nechcela som aby odišiel odo mňa preč na 24 hodín. Chýbal mi už teraz a nie to ešte potom. Ťažko s ním, ale ešte horšie bez neho. Všetko bolo pri ňom pre mňa ako doma v nebi. Nemohla som ho pustiť domou.
"Poď dnu," pošuškala som mu. Odtiahol si ma a chytil ma za ruku. Potiahol ma dnu. Otvoril dvere. Chytil ma na ruky a vyniesol hore do postele. Položil ma. Ľahol si ma mňa. Začal ma bozkávať na krku. Dával mi pomaly dolu veci. Dal si dole tričko a rifle. Položil na seba paplón a rukou mi pomaly prechádzal po tele. Dostal sa mi medzi nohy. Prsty pomaly strčil dnu. Vykríkla som od bolesti.
"Neboj sa uvoľni sa a nechaj sa navádzať," povedal potichu. Ležala som. Prstami chodil von dnu. Chcel aby som to urobila aj ja jemu. Tak som ho počúvla. Potichu som mu vzdychala do ucha. Dal sa na kolená. Pomaly ho zasunul do mňa. Prsty som zaryla do vankúša, pretože to moc bolelo. Snažila som sa sústrediť na to čo mi hovoril.
"Bolí??" opýtal sa.
"Áno," povedala som potichu. Snažil sa do mňa vniknúť čo najpomalšie aby to tak nebolelo. Zahryzla som si do pery. Dal mi pusu aby som bola v klude. Pri jeho bozkoch som si to ani neuvedomila a sedela som na ňom. Nič ma už nebolelo. Chytil ma za pás a vysúval ma hore a dole. Bolo to príjemné. Po pár minútach sa to otočilo.
Po tom všetkom sme ležali vedľa seba. Držal ma za pás. Šuškal mi niečo do ucha. Sadla som si. Hladkal ma na chrbte. Pozerala som von oknom.
"Odkedy si tu??" spýtala som sa zasnene. Sadol si. Pozrel sa von oknom. Nebo malo na sebe čierny závoj noci, a biele perličky z hviezd. Zasnene pozeral na nebo, akoby sa mu pri myšlienke ne domov cnelo.
"Som tu zopár rokov. No pri tebe sa cítim akoby som sem padol teraz," sklopil zrak. Pozrel sa na mňa a žmurkol. Sledovala som ho kam sa pohol. Nikdy by som nepovedala, že budem s ním. V snoch je všetko iné ako v realite, ale naše sny sa stali skutočné. Od teraz verím, že sen sa môže splniť, ak v neho budeme dúfať ako len vieme. A Andreas bol toho príkladom. Nahradil mi všetko. Nie som tu už sama. Sme tu dvaja v mojej posteli a robili sme niečo čo zase neviem názov. Fakt paráda. Budem sa musieť tomu venovať, alebo aspoň sa ho na to pýtať. I keď niekedy budem mať možno pocit samoty, nebude to tak, mám tu jeho. "Človeka" čo stojí pri mne. Konečne Nesnívam svoj život, Žijem svoj sen. Teraz v mojom živote bol len on. Môj domov vytváral on. Všetko čo mi chýbalo kus môjho domova som mala pri sebe. A nemala som v plne ho pustiť. Začala sa nová kapitola môjho života pod názvom Andreas - Anjelská Polovička.

Prvý deň a prvá láska Diel 3.

12. července 2012 v 14:33 | Lili´s |  "Poviedky"
Hodina sa začala. Andreas a Tereza sedeli vedľa seba. Sedela som o tri lavice dozadu a sledovala ako sa smejú. Učiteľ stál za dverami na chodbe. Nikto si toho nevšimol iba ja. Nedokázala som sa tým zmieriť, že som od nich iná. Ale bola to len moja vina?? Alebo vina tých čo ma zrodili?? A možno to nie je nikoho vina. Možno sa tak len ja cítim. Nie to je sprostosť. Vždy sa budem od nich líšiť. Otvorili sa dvere. Všetci stíchli a postavili sa. Učiteľ prišiel a sadol si. Všetci ešte stáli no o chvíľu si sadli s rachotom stoličiek. Poobzerala som sa okolo. Andreas pozeral na mňa. Pozrel sa na učiteľa.
"Tak ako som povedal," prerušil sa, pozrel na mňa a dokončil, "vidím, že tu máme novú žiačku. Ako sa voláš??" Pozrela som sa zo strachom. Nevedela som ako mu to mám povedať, bez toho aby som sa strápnila pred celou triedou. Pozrela som sa dolu. Tereza sa postavila.
"Pán učiteľ, prepáčte jej to, ale ona svoje meno nevie," povedala. Zdvihla som hlavu. So slzami som sa na ňu pozrela. Prečo to urobila?? Nemala na to dôvod aby toto spravila tak prečo?? Bola som jej vďačná. Ja by som nemala nikdy odvahu toto urobiť. Bola rovnaká no niečím odlišná.
"Aha dobre, tak ak ti to nebude vadiť budeš mať meno Alex," usmial sa, a pokračoval "tak ako som už minulú hodinu spomínal, zato, že ste boli hlučný vás presadím. Andreas ty vieš kam..." žmurkol na neho. Andreas sa postavil a sadol si ku mne. Boli sme si ako súdený no ja neviem či mám tomu veriť. Pozrela som sa von oknom. Nebo nabralo tmavú tvár. Andreas na mňa pozrel. Chytil mi ruku a pomaly stlačil. Pozrela som sa na neho. Pokrútil hlavou, že nie. Nechápala som čo tým chcel povedať. Pane bože ľuďom je ťažké chápať čo chcú povedať. Pokrčila som ústami. Celú hodinu som pozerala cez okno a sledovala kvapky na oknách ako tečú. Vyzerali ako malé perličky. Pri tejto myšlienke som sa zasmiala.
"Alex na čo sa smejeme??" spýtal sa.
"Na... ale to je jedno," usmiala som sa. Pozrela som sa na Andreasa. Ten sa s úsmevom pýtal čo to malo biť. Pokrútila som, že nič. Zazvonilo. Vyšla som von. Cez chodbu som išla na trávu pred školou. Sadla som si a pozerala na nebo. Andreas prišiel ku mne sadol si a sledoval ho so mnou.
"Môžem ti niečo povedať??" spýtal sa potichu.
"Veľmi ma to zaujíma," povedala som ironicky. potom mi došlo, že sa chce asi rozprávať o tom... o tom čude čo so mnou robil.
"Ty asi nie si človek, že??" spýtal sa s istotou. Zarazil ma. Pane bože ako mám odpovedať mám mu povedať pravdu alebo sa poberať preč?? Poraď mi. Sedela som potichu a nehybne. V hlave bordel, pred sebou stádo ľudí. Bola som v šoku. Nechápala som ako na to mohol prísť.

Prvý deň a prvá láska Diel 2.

12. července 2012 v 14:29 | Lili´s |  "Poviedky"
Zo strachom som išla preč zo školy. Čakala som pred dverami kedy zazvoní. Prechádzali okolo mňa skupinky. Závidela som im. Mali kamarátov a ja?? Iba učiteľa ktorého volajú "Magor" a Andreasa ktorý je z mojich snov. Naozaj prekrásny deň na novej škole. Myslela som si, že všetko bude iné ako na bývalej škole. Ale Andreas bol iný. Vedel všetko o mne a ja o ňom. Nechcela som aby ma spoznal. Všetko do seba zapadalo. Mama nevedela, že sem chodí, ale všetko bolo už jedno. Teraz som tu a budem sem musieť chodiť. Zazvonilo a musela som ísť dnu. Drglo do mňa jedno dievča. Otočilo
sa ku mne.
"Ahoj som Tereza a ty si??" spýtala sa milým hlasom. Pozrela som sa dolu do zeme. Nevedela som kto som. Nevedela som vôbec nič.
"Ja... ja som... ja nemám meno," povedala som roztraseným hlasom.
"Ako to?? Veď každý z nás má nejaké meno nie??" zarazene sa pozrela. Nevedela som ako jej mám na to odpovedať. Nič som nevedela o ľuďoch. Veď ani ja sama nie som človek. Nechápem prečo ma sem poslali. Aby som porozumela ľuďom?? Alebo aby som sa naučila žiť tak ako sa má?? Neviem čo je najhoršie. Či to, že ma vyhodili z domu alebo to, že ma poslali na svet kde som stratená. Vážne má meno každý?? Ale prečo ho nemám ja??
"Ja viem ale..." nedopovedala som. Z očí sa mi vyhrnuli slzy. Nevedela som čo jej mám povedať. Nevedela som vôbec nič o tom ako sa mám v daných chvíľach správať. Bola som bezradná.
Andreas bola za mnou. Chytil ma za rameno. Pošuškal mi niečo do ucha. Každý na nás pozeral a niečo si hovorili. Každá skupinka či jednotlivec na nás zazeral. Prišlo mi to divné a zároveň nevinné. Veď sú to len ľudia nie?? Nemôžem od nich nič veľké čakať. Otočila som sa. Objala som ho.
"Nechcem ťa nikdy pustiť," povedala som potichu, skoro až nepočuteľne.
"To ani nemusíš, budem stále pri tebe," povedal milo. Srdce sa mi rozbúšilo. Čo to je?? Prečo sa cítim tak divno?? Čo to so mnou robí?? Nevedela som čo to je za pocit, čo so mnou Andreas robí. No nechcela som to zatiaľ vedieť. Keď bude správny čas opýtam sa ho. A možno ten čas ani nebude.
Zdvihol mi hlavu. Pozrel mi do očí. Perami sa dotkol mojich. Nevedela som čo robí. Bola som vyplašená. Pchal mi jazyk do mojich úst. Bolo to nechutné. Zavrela som oči. Robila som čo on. Zazvonilo. Oprel si hlavu o moje čelo.
"Milujem ťa," pošuškal mi do ucha a išiel na hodinu. Chytila som si ústa. Čo to urobil?? Ale bolo to dokonalé. V mysli som mala bordel. Nikto mi nikdy nepovedal, že niečo takéto existuje. Väčší strach ako dnes som nemala. Deň sa iba začal a v škole sa dejú hrozné veci. Vysvetlenie asi nájdem iba u našich. Počkať mám ja vlastne mamu a oca?? Či som iba vyhnanec zo svojho sveta, ktorý musí žiť v realite?? Nie!! Nie som ani jedno z toho som človek ako iný -teda aspoň si to myslím- a budem sa musieť snažiť zapadnúť sem. Moje rozhodnutie je konečné.